V poslednom čase k nám čoraz viac preniká prekladová literatúra z európskeho severu. Azda najväčší úspech zaznamenala trilógia Millennium švédskeho autora Stiega Larssona. Ďaleko nezaostáva so svojimi detektívnymi románmi ani Nór Jo Nesbo či Fín Matti Ronkä.
V týchto dňoch vydavateľstvo Ikar prináša čitateľom ďalšiu mrazivú lahôdku v podobe románu Hypnotizér, pod ktorého autorstvom je podpísaná manželská dvojica Ahndorilovcov píšuca pod pseudonymom Lars Kepler (meno Lars je odvodené od priezviska S. Larssona a priezvisko Kepler odkazuje na známeho nemeckého astrológa).

Hypnotizér je prvým románom, v ktorom vystupuje vyšetrovateľ štátnej kriminálky Joona Linna. Má všetko, čo má správny a neohrozený hrdina mať – je čestný, spravodlivý, bystrý, húževnatý a navyše má aj dobré srdce. Mne osobne sa páči dokonca viac než Harry Hole z kníh Joa Nesba, a to je čo povedať, pretože na Nesba nedám dopustiť .

Na rozdiel do iných románov má však Joona v Hypnotizérovi parťáka z celkom odlišného fachu. Je ním Erik Maria Bark – práve podľa jeho pracovného zamerania je kniha pomenovaná. Joona Linna presvedčí Erika, aby spolupracoval s políciou pri vypočúvaní pätnásťročného chlapca – obete brutálneho činu, ktorému padli za obeť jeho príbuzní (obaja rodičia a mladšia sestra). Jeho staršia sestra je nezvestná a kriminálka sa domnieva, že vrah sa nezastaví, kým nevyvraždí celú rodinu. Mladý Josef je jediný, kto ho môže identifikovať a zachrániť tak svoju sestru. Ako sa však prekvapivo zdá, práve Josef sa stáva hlavným podozrivým. Nadôvažok sa mu podarí utiecť z nemocnice a je odhodlaný pomstiť sa Erikovi a jeho rodine za to, že prenikol do jeho mysle.

Dej si počas celých 400 strán udržuje vysokú mieru napätia a prekvapení. Už len fakt, že hlavným záporákom je tínedžer, ho vymedzuje spomedzi iných kriminálnych príbehov a vtláča mu punc originality. A to až do tej miery, až sa vy sami budete pred Josefom triasť J. Máloktorému autorovi sa podarí čitateľa vtiahnuť do deja natoľko, že máte pocit, akoby ste ho prežívali na vlastnej koži. Ktovie, možno budete Hypnotizéra čítať aj potajomky v práci, rovnako ako ja .

Pozitívom je nielen skvelé psychologické vykreslenie zločinov a postáv, ale aj pootvorenie dvierok do rodinných vzťahov hlavných hrdinov. Manželské problémy, neľahké ochorenia, tiene minulosti a nevypovedané krivdy ich, prirodzene, ovplyvňujú, ale napriek tomu sa snažia nezaťahovať ich do pracovného nasadenia.

Snažil som sa nájsť aj nejaké negatíva, ale podarilo sa mi prísť len na jedno – na ďalší diel série si budeme zrejme musieť počkať ešte niekoľko mesiacov… Našťastie je k dispozícii aj niekoľko iných severských diel, je teda z čoho vyberať .

Možno ste ani netušili, že jeden z najúspešnejších súčasných slovenských autorov, Michal Hvorecký, má len 33 rokov, žije v Bratislave, píše od pätnástich rokov a získal viacero literárnych ocenení a autorských štipendií a dobre ho poznajú už aj v Nemecku, Česku, Talianku a Poľsku, kde vyšli preklady jeho kníh. Pred dvanástimi rokmi debutoval zbierkou poviedok Silný pocit čistoty, neskôr nasledovala zbierka Lovci & zberači, romány Posledný hit, Plyš, Eskorta, fejtóny Pastiersky list no a naposledy to bol román Dunaj v Amerike.

• Hovorí sa, že tým čím sme v dospelosti do veľkej miery ovplyvňuje detstvo. Aké detstvo si mal Ty a v čom Ťa zásadne ovplyvnilo?

V našej rodine bolo písanie podstatnou činnosťou, môj otec aj starý otec písali knižky – nie však literatúru, ale odborné knihy, najmä učebnice. Starý otec bol profesor ekonómie a môj otec je profesor informatiky. Moje detstvo bolo spojené s pohľadom na chrbát otca, ktorý ťukal do písacieho stroja. Mal som trinásť rokov, keď prišla Nežná revolúcia. Z detstva si pamätám prekvapivo veľa detailov a určite z nich ešte budem čerpať. Dnes som rád, že som zažil oba režimy, tá skúsenosť ma mnohému naučila a myslím si, že aj preto som si za svoje povolanie zvolil písanie. Nemá zmysel spätne rojčiť, čo by bolo keby, ale zamerať sa na to, čo môže urobiť teraz každý z nás pre to, aby sa na Slovensku žilo lepšie.

• Akú úlohu majú v Tvojom živote knihy, a ktorá je Tvoja najobľúbenejšia?

Čítam veľa. Je to moja vášeň aj závislosť. Obľúbených autorov je toľko, že by sa sem  nezmestili. Bez svojej knižnice, ktorá tvorí najdôležitejšiu časť môjho majetku a zahŕňa tituly troch generácií našej rodiny, si neviem predstaviť svoj život. Knihy zbieram po celom svete, často ich nakúpim toľko, že sa mi nezmestia do batožiny a musím ich sám sebe poslať poštou. Za každou knihou v mojej knižnici sa skrýva príbeh. Pravidelne čítam knihy Georga Orwella, Williama Gibsona, Sylviu Plathovú, Dominika Tatarku, Thomasa Pynchona, Stanislawa Lema aj Egona Bondyho.

• Kedy si už definitívne vedel, že písanie Ťa bude živiť?

Dúfam, že raz nastane deň, keď ma bude živiť iba literárne písanie. Zatiaľ zostáva v nedohľadne Raz v noci, keď som mal pätnásť rokov, som začal písať do zošita svoj prvý román, ktorý dnes už po sebe ledva dokážem prečítať. Odvtedy som písať neprestal, to viem, ale odtiaľ je k živobytiu ešte ďaleko.

• Od vydania Tvojej prvej knihy Silný pocit čistoty prešlo dvanásť rokov. Vnímaš vo svojom písaní posun?

Samozrejme, zmenil som sa ako človek aj ako autor. Práve v zmene je kľúč vývoja. Nechcem stagnovať, ale radšej riskovať.

• Venuješ sa výlučne písaniu alebo Ťa živí aj niečo iné?

Vždy ma živilo niečo iné. Na univerzitu som šiel oveľa neskôr ako moji rovesníci a vyštudoval som estetiku na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Mojich rodičov tento prístup, prirodzene, štval, ale mne to umožnilo získať medzičasom celkom iné skúsenosti a dodnes nechápem, prečo je u nás zvykom ísť v osemnástke na vysokú a v 23 do pracovného procesu. Vystriedal som množstvo rôznych zamestnaní od lepiča plagátov pre rockový klub, cez reklamného textára až po manažéra turistických lodí na Dunaji.

• Tvoje knihy vyšli v Nemecku, Taliansku, Poľsku a v Českej republike, za svoje diela si získal niekoľko ocenení a autorských štipendií. Dá sa povedať, že si úspešným spisovateľom, vnímaš sa tak aj ty sám?

Podľa toho, ako sa ten úspech chápe. Mám dosť veľa čitateľov, čo je veľký dar a pocta. Ale finančne úspešný bohvieako nie som, pretože každý mesiac musím uvažovať nad tým, z čoho zaplatím nájomné.

• Pravidelne cestuješ do Nemecka, kde sa konajú čítačky Tvojich kníh a literárne diskusie. Prečo práve Nemecko a v čom sú Nemci iní ako Slováci.

V Nemecku mám vynikajúceho vydavateľa. Vyšli mi tam dve knižky a absolvoval som aj desiatky čítačiek. Na druhej strane, odvtedy ma doma ešte viac ľudí nenávidí, pretože úspech sa na Slovensku neodpúšťa:-) Myslím si, že zahraničných vydavateľov už nezaujíma česká a slovenská literatúra len tak sama o sebe, ale určite ich zaujímajú konkrétne knihy, príbehy, ktoré by mohli osloviť a prilákať aj čitateľov v cudzine. Slovensko už nie je exotika, ale máme tu osobitý hlas a ten si môže nájsť publikum. Česká literatúra to má vo svete ľahšie, pretože viacerí ich autori ako Hrabal, Kundera či Havel sú svetoznámi a to sa nijakému slovenskému dosiaľ nepodarilo. Mňa aj kvalitné nemecké denníky pravidelne označujú za slovinského alebo českého autora. V Nemecku má literatúra mimoriadne postavenie a autori v spoločnosti pomerne silnú pozíciu, neporovnateľnú so Slovenskom.

• Umelcov som si vždy predstavovala ako extravagantných, hlučných a tak trocha mimo reality. Ako je to s Tebou? Máš rád spoločnosť alebo si skôr samotár.

Mne sa veľmi nepozdáva, ako sa spisovatelia často zobrazujú vo filmoch alebo v televízii – ako samovražední asociáli a zúfalci, ktorí nevedia normálne prežiť ani jeden deň. Aj na Slovensku je vžitý obraz spisovateľa-príživníka s mastnými vlasmi, dlhou bradou, v špinavom kabáte a s fľašou borovičky v ruke. Poznám veľa spisovateľov z rôznych krajín a hoci sa medzi nimi nájdu čudáci, určite ich v priemere nie je viac ako v iných brandžiach. No pravdou je, že spisovateľstvo je v istom zmysle extrémne povolanie – takmer každý autor si musí zvyknúť na veľa samoty. Som samotársky človek, ktorý sa často pohybuje v spoločnosti ľudí.

• Dej knihy Dunaj v Amerike sa odohráva na lodi, ide o zmes cestopisu, thrilleru a príbehu o láske. V ktorej časti sa najviac zrkadlíš Ty?

Určite v Martinovi Royovi. No myslím, že v každom hrdinovi, ktorého som vytvoril v próze, je kus zo mňa. Roy pracuje na dunajských lodiach a je to pôvodne literárny prekladateľ. Zo zúfalstva, ktoré u nás v knižnej brandži vládne, sa rozhodne pracovať v turizme. Silná literárna postava, autentický hrdina do istej miery začne v texte žiť vlastným životom. Vytvorí si svoju reč, svoje gestá, spôsob prejavu a správanie. Autor nie vždy vie, ako to s postavou dopadne a čo sa stane v deji. Tento hrdina sa mi menil pod rukami počas dvoch rokov, ktoré som na knižke strávil. Poznám ho medzičasom veľmi dobre, lepšie ako niektorých reálnych ľudí vo svojom okolí.

• Čo rád robíš ak práve neťukáš do klávesnice?

Žijem na bratislavskom sídlisku pri vinohradoch, kam si chodievam zabehať. Rád chodím aj do kina a do divadla. No mojou najväčšou vášňou popri literatúre je hudba. Chodievam do klubov na koncerty aj dídžejov, alebo aj na operu a do filharmónie.

• Život sa veľmi plánovať nedá, nečakané udalosti nám vedia niekedy poriadne zavariť.  Si typ človeka, ktorý plánuje alebo necháva vecí plynúť?

Dosť veľa vecí plánujem, pretože mám povinnosti, ktoré súvisia s mojím povolaním a tie si plním: sú to najmä podujatia a rôzne termíny. Ale môj život ma skoro každý deň prekvapuje. Nikdy som nepredpokladal, že sa vyvinie takýmto smerom.

• Tvoje obdivovateľky by určite rady vedeli, ako je to so ženami v Tvojom živote. Máš vážnu známosť?

Svoje prípadné obdivovateľky srdečne pozdravujem!:-)

Michalovi Hvoreckému za rozhovor ďakuje Eva Mamrillová.

Tiež patríte k rojkom, ktorí by neváhali podrobiť sa vidine dobrodružstva? Strhujúca plavba na pirátskej lodi, brázdenie púštnych oblastí v okolí Nílu, nástrahy dažďového pralesa, zdolávanie ázijských veľhôr… Možností je veľa. V poslednej dobe sa však v príbehoch do popredia dostáva kontinent, ktorý predstavuje celkom iný pohľad na dobrodružstvo ako také, pretože každý deň v austrálskej divočine sa môže stať bojom o život.

Austrália, jej nehostinnosť a krása, sa stala súčasťou a podkladom viacerých (niekedy až notoricky) známych príbehov. Medzi najväčších vytrvalcov nepochybne patria Vtáky v tŕní. Aj po desaťročiach dokážu peripetie krásnej Maggie a pátra Ralpha rozplakať romantikov na celom svete.

Ságy odohrávajúce sa na ovčích a dobytkárskych farmách sú obľúbenou témou autorky Tamary McKinleyovej. Jej príbehy u nás začal pred časom vydávať Slovenský spisovateľ. McKinleyovej debut Čas snov je vydarenou ukážkou života na rozľahlých pozemkoch, kde sa človek dennodenne stretáva s prírodnými živlami (búrky, povodne, suchá, požiare…), ale aj s ľudským faktorom, ktorý v krutosti často predčí nekompromisnú krajinu. Bonusom sú reálne zápletky a zvraty, ktoré vám nedovolia knihu odložiť, kým ju neprečítate.

Candice Proctorová je zas dôkazom, že aj Austrálčania sú schopní hlbokého citu, napriek ťažkým osudom a existenčným problémom. V knihách ako Pod austrálskym slnkom alebo Noc v raji vychádza z faktu, že Austrália fungovala svojho času ako trestanecká kolónia, pričom osudy žien v nich boli neraz omnoho ťažšie ako mužské životy. Pripočítajte k tomu dôkladné psychologické vykreslenie postáv a dej taký prepracovaný, že na konci do seba všetko zapadne krásne a plynulo, a máte príbeh ako vyšitý.

Čím to je, že sa k nám dostávajú najmä ženské autorky? Ďalšou austrálskou dámou je Patricia Shawová. Dobrodružstvo číha z každej strany, najviac azda z kníh Čakanie na búrku a Hľadači opálov, ktoré ponúkajú pohľad na ďalšiu stránku austrálskej histórie aj súčasnosti.

Austrália sa však nedostala len na papierové stránky, ale aj na filmové plátna a televízne obrazovky. Vašej pozornosti iste neušiel veľkofilm s príznačným názvom Austrália, v hlavných úlohách s Nicole Kidman a Hughom Jackmanom. V prvej polovici poukazuje práve na strasti života na odľahlej farme a problémy so zaháňaním dobytka. Snímka oživila záujem o protinožcov a ich životy. Chvalabohu .

Nemenej populárnym sa stal aj seriál, ktorý sa dožil až ôsmich sérií – McLeodove dcéry. Sestry s odlišnými názormi na svet sa vrhnú do starostlivosti o rodinnú ovčiu farmu a ako môžeme vidieť, ani súčasná Austrália nie je vždy naklonená pokusom o jej skrotenie.

Ak uvažujete, akými knihami si spríjemníte ubúdajúce letné dni, práve ste našli odpoveď  

Dajte vedieť, či ste prepadli austrálskemu kúzlu! Alebo sa s nami podeľte o ďalšie tipy, budeme radi

Indiana Jones, Jack Sparrow, Lara Croft, Shrek… To je len veľmi malý zlomok postáv, ktorým sa pošťastilo stať sa súčasťou slávnych filmových sérií.  Ľudia ich milujú a pozornosť priťahujú už len svojím zvučným menom. Nemenej obľúbenými sú však aj ich knižní parťáci! Mnohí autori majú blízky vzťah k svojim postavám a neradi sa s nimi lúčia.  Našťastie! Veď aj čitatelia potrebujú svojich hrdinov!

Najčastejším žánrom, kde sa vyskytujú literárne stálice, sú nepochybne kriminálky. Žiadny detektív či tajný agent predsa nevyrieši len jeden prípad! Na to sú príliš odvážni, bystrí, neohrození, ale aj citliví a oddaní svojej rodine a blízkym. Aby boli uveriteľnejší a bližší čitateľom, neraz trpia nejakým neduhom alebo ťaživou minulosťou. Ich nepríjemným spoločníkom je prevažne alkohol. Tak je to aj v prípade Harryho Hola, vyšetrovateľa, ktorému vdýchol život nórsky autor Jo Nesbo. Bohužiaľ, na časovú náročnosť policajnej práce často dopláca rodina. Vie o tom svoje aj Hieronymus Bosch Michaela Connellyho, ktorého vzťahy nie sú práve najružovejšie. Aspoňže Michael Osbourne, agent CIA, má milujúcu manželku, zasluhujúcu si medailu za trpezlivosť a pevné nervy. A že ich teda naozaj potrebuje! Daniel Silva sa totiž so svojimi postavami rozhodne nemazná!

Scény v kriminálnych románoch sa rýchlo striedajú, čím vytvárajú pocit, akoby sa udalosti odohrávali priamo na filmovom plátne. Túto črtu si všimli, samozrejme, aj filmári, pre ktorých je o to ľahšie premiestniť literárne príbehy do kín a televízií. To je napríklad prípad Jefferyho Deavera. Ochrnutý detektív Lincoln Rhymes a jeho pomocníčka Amelia Sachsová dostali v Zberateľovi kostí podobu Denzela Washingtona a Angeliny Jolie.

Zdá sa, že táto oblasť je doménou mužov, ale nenechajte sa pomýliť. Ani ženy sa nedajú zahanbiť a predostierajú čitateľom silné charaktery. Žiarivým príkladom sú Patricia Cornwellová a jej doktorka Scarpettová.

Ale nielen kriminálkami je čitateľ živý. V závese za nimi rozhodne nie sú dobrodružné príbehy, v ktorých nesmie chýbať niekoľko storočí stará záhada, tajné spoločenstvo a hrdina, ktorý sa v centre diania ocitne bez vlastného pričinenia.  Týmto smerom sa uberajú deje kníh Nemcov Andreasa Wilhelma a Michaela Peinkofera, ale aj Američana Steva Berryho.

Čitatelia sa vždy radi dozvedia, čo majú nové ich obľúbení hrdinovia a s akými zlosynmi sa zas dostanú do konfliktu. Série kníh majú svoje nezameniteľné čaro, ktorým si zároveň autori udržiavajú našu pozornosť a vedia, že ich len tak ľahko neopustíme. A prečo aj, keď je nám s tými našimi „supermanmi“ z mäsa a kostí tak dobre?

A akí sú vaši obľúbení hrdinovia?

Iva Kučerová

Iva Kučerová- nová hviezda na slovenskom spisovateľskom nebi vydá na jeseň tohto roku svoju v poradí už tretiu knihu. V čom bude iná ako tie predošlé, odkiaľ Iva čerpá inšpiráciu a ako vlastne písať začala, na to všetko sme sa jej v rozhovore opýtali.

• Čím ste chceli byť, ako malé dievčatko?

Každú chvíľu niečím iným. Asi najdlhšie ma držala túžba stať sa módnou návrhárkou. Stále som si kreslila, dlhé roky som navštevovala umeleckú školu so zameraním na výtvarnú výchovu a izbu som mala zaplnenú návrhmi šiat. Postupne som však od maľovania prešla k písaniu a to mi už zostalo.

• Kedy ste v sebe objavili lásku k písanému slovu?

Prišlo to nenápadne. Vždy som písala rýchlo a veľa, slohy som mávala najdlhšie a čitateľský denník najhrubší. Ale nikdy som nerozmýšľala o novinárskej, alebo spisovateľskej dráhe. Pri výbere vysokej školy som sa rozhodla pre marketing, tento obor sa mi zdal najzaujímavejší a po škole som sa náhodou dostala do sveta reklamy, ktorý sa mi zdal ešte zaujímavejší a tak som v ňom zakotvila. Zhodou okolností na pozícii copywritera, t.j. textára a vymýšľača. Mala som pocit, že je to niečo, čo by ma mohlo baviť. A nemýlila som sa.

• Venuje sa písaniu ešte niekto z rodiny?

Písaniu nie, ale moja babička bola vášnivá čitateľka – zdedila som po nej bohatú knižnicu, a veľkým fanúšikom čítania je aj môj otec. Zrejme po nich mám záľubu v knihách, návštevách antikvariátov a v súkromných chvíľkach s knihou v ruke.

• Aké miesto majú knihy vo Vašom živote? Máte obľúbenú knihu, ku ktorej sa rada vraciate?

Knihy zaberajú mnoho miesta v mojom byte aj v mojom srdci. Čítam všetko možné, od klasiky, cez životopisy , detektívky , až po beletriu. Najčastejšie sa vraciam práve ku klasike, aj keď je to už úplne iný svet, ako ten, čo dnes žijeme. A možno práve preto. Rada si však dávam knižné „rande“ aj s Pawlovskou, Nesvadbovou, alebo Vieweghom.

• Máte svoj spisovateľský idol?

Idol určite nie. Sú autori, ktorí ma bavia, po ktorých siahnem bez rozmýšľania, alebo ktorí sú pre mňa zaujímaví, ale netúžim sa svojím štýlom na žiadneho z nich podobať. Mne sa páči rôznorodosť, svojskosť a možnosť výberu, a som rada, že si môžem otvoriť knihu nielen od Emile Zolu, ale napríklad aj od Ľuba Dobrovodu.

• Inšpirácia/ Múza/ Nápad- Dá sa povedať, že je to chlieb umelcov. Odkiaľ čerpáte inšpiráciu?

Nápady prichádzajú samé, nečakane a ja už si len zapíšem myšlienku, ktorú možno v knihe rozviniem, alebo nakoniec nezverejním. Mojím hlavným teritóriom je svet žien, ich úvahy o mužoch, predstavy o živote, problémy aj sny, a v tejto oblasti je inšpirácie vždy dosť.

• Kto je prvým čitateľom Vašich kníh?

Pravdepodobne vydavateľ. Knihu pred vydaním neukazujem nikomu. Príbeh tvorím tak, aby ma to bavilo nielen písať, ale aj čítať a aby som bola čo najviac spokojná. Potom sú snáď spokojní aj čitatelia. Je síce pravda, že po vydaní, keď držím knihu v rukách, zistím, že by som mnohé veci napísala inak. Ale to už je iná kapitola.

• Okrem písania románov sa živíte tvorením reklamných textov. Ako by znel reklamný slogan na Vaše knihy?

Pre obe knihy som si vymyslela upútavku . Debut „Loviť alebo nebyť “ sprevádzal titulok  Lov na lásku, sex a pána Božského začína a druhá kniha, „Nevidím, nepočujem, milujem “ mala podtitul Hlavné pravidlo v láske? Nestratiť hlavu!

• Prezrádzate vo Vašich knihách aj niečo o sebe, ale sú to príbehy iných ľudí?

Väčšina autorov dáva do kníh aj kus seba, tak je to aj u mňa, ale o autobiografiu určite nejde.  Osobne radšej čítam knihy, v ktorých je cítiť kus reality, autenticitu alebo vlastný názor, a tak aj ja dávam do kníh veci zo života. Príbehy sú inšpirované skutočnosťou, názory často odpočuté, situácie videné, ale väčšinou sa nestali mne. A hrdinky sú obyčajné ženy z mäsa a kostí, akých chodí okolo nás neúrekom, stačí len dobre pozorovať.

• Čo robíte vo voľnom čase ak práve nepíšete?

Najradšej nerobím nič, na to som expert. Ale keď už, tak čítam, pozerám romantické komédie, od tých som závislá a starám sa o našich dvoch psov. Máme čivavu a labradorku a s nimi to je doma niekedy poriadne náročné.

• Spoznávajú Vás ľudia na ulici? Ako to znášate?

Našťastie nie. Síce ma už spoznali podľa mena, ale moja tvár je neznáma a to mi vôbec neprekáža. Odjakživa som chcela byť skôr v roli sivej eminencie, ktorá „riadi svet“ zo zákulisia, ako v úlohe hviezdy v centre pozornosti.

• Čo na Vašu spisovateľskú kariéru hovoria Vaši rodičia?

Najviac na nich bolo vidieť, ako to prežívajú, pri krste prvej knihy. Otec bol dojatý a mama tiež slzila. Ale inak to neriešia, skôr sa zaujímajú o praktické veci, ako napríklad kedy sa konečne dočkajú vnúčat Ani ja sama sa nejakou kariérou nezaoberám, žijem úplne normálny život, starám sa o bežné záležitosti a v mojom okolí mnohí ani netušili, že som napísala knihu, pretože o tom sama vôbec nerozprávam.

• Na jeseň tohto roku Vám vyjde v poradí už 3.kniha. Bude v niečom iná ako tie predošlé?

Bude mať inú tému. Plánovaný názov je „Muži, manželstvá a iné problémy“ a pôjde o príbeh ženy, ktorá sa teší na pripravovanú svadbu a každodennú porciu lásky v manželskom prístave. Až kým nezistí, že si odrazu nemôže byť ničím istá – a svojimi citmi už vôbec nie. Je ten, komu hovoríte svoje Áno, ten pravý?  A stačí vôbec láska na to, aby sme boli v manželstve šťastné? To sú otázky, na ktoré budem ja aj hlavná hrdinka hľadať odpoveď. Ale inak bude kniha presne taká, ako moje dve dielka predtým –  štýlom, jazykom, humorom, nadhľadom. Už tradične ženský svet bez príkras a pekne na rovinu. Tak ako to máme my ženy medzi sebou rady.

Ive ďakuje za rozhovor a praje veľa úspechov pri ďalšom písaní Eva Mamrillová.

Chcete sa stať fanúšikom kníh Ivy Kučerovej? Kliknite sem.

Vladimír Laubert je spisovateľ a prekladateľ. Venuje sa zväčša Slovanom a ich pôvodu. Pri príležitosti vydania knihy Potvrdenie knihy svetla -Slovanské ponímanie sveta, ktorú preložil, sme s ním spravili krátky rozhovor.

Potvrdenie knihy svetla - Slovanské ponímanie sveta

Aký je Váš obľúbený žáner literatúry?
Dejiny – ponímané ako skutočný záznam skutočných udalostí v minulosti v zmysle toho čo sa naozaj stalo na rozdiel od výrazu história, ktorý označuje udalosti spracované z pohľadu toho, kto zápis vykonával. Je to síce neznámy pohľad, ale v staroslovienskom jazyku jasne rozlíšený.

Ako ste sa dostali k prekladaniu knihy – Potvrdenie knihy svetla, Slovanské ponímanie sveta?
Je to dlhoročný vývoj hľadania našich koreňov. O nás Slovanoch sa s obľubou hovorí, že nemáme nijakú históriu. A to je pravda, históriu nemáme, ale dejiny prastaré. Je to úvod do Slovansko-Árijských Véd, teda prastarej predkresťanskej Viery našich dávnych predkov. Pre zaujímavosť, v jednej z kníh indických Véd – Rig Vede – sa píše o tajomných bielych Árijcoch, ktorí priniesli predkom Indov Védy – prastaré poznanie; podobná informácia je napríklad aj v perzskej Aveste. No a samotní hinduisti vôbec nepopierajú fakt, že naše Védy sú staršie.

Čo všetko si vyžaduje preklad jednej knihy, ako sa na to pripravujete?

Som presvedčený, že predovšetkým porozumenie podstaty obsahu.

Plánujete nejaký ďalší preklad v dohľadnej dobe?
Knihu múdrosti Perúna (text starý cca 40 000 rokov) a Ságu o Inglingoch – prvú knihu Véd.

Existuje nejaká kniha, pri ktorej preklade ste ľutovali, že ste sa na to dali a prečo?
Nie, knihy v iných jazykoch pre svoju potrebu neprekladám ale toto je kniha nášho pôvodu ako Slovanov, čo je niečo úplne iné.

Přirozená mysl

Máte nejakú výzvu resp. knihu, ktorú by ste chceli preložiť?
Toto je úvod do Slovansko-Árijských Véd, takže na radu by mali prísť samotné prastaré texty našich Véd, ktoré prežili stáročia prenasledovania a fyzickej likvidácie ako nositeľov prastarej Viery tak aj samotných textov v hlbinách Sibíri.

Slovenské preklady sú dosť často podceňované a neraz si čitatelia prečítajú radšej knihu v českom preklade. Čím si myslíte, že to je?
Myslím, že problém je inde. Vydavateľská vydávajú knihy v češtine preto, lebo Česi slovenské knihy nekupujú, ale Slováci české áno. Ide skôr o zamyslenie sa každého jednotlivca nad našou národnou identitou. Nemôžem súhlasiť s argumentmi o nižšej rozvinutosti slovenského jazyka. Ak by ste sa pozreli do pôvodných staroslovienskych textov zistili by ste, že práve slovenčina je možno najbližšie zdrojovému jazyku všetkých Slovanov. Málo povedomia máme preto, lebo na našich predkov ťažšie dopadlo ostrie pokresťančovania Slovanov – teda doslovne oheň a meč. Len o tom málo vie história, ale dejiny sa zachovali.

Okrem prekladu aj píšete knihy? O Čom?
V podstate na rovnakú tému – neznáma a dávna minulosť.

Čo Vás ako prvé napadne pri slove kniha? A prečo?

Poznanie, ale môže byť aj skreslené. Preto.

Čo pre Vás znamená viac? Ocenenie za preklad (Vašu knihu) alebo keď Vám niekto neznámy potom ako zistí, kto ste povie, že čítal Vašu knihu alebo preklad, a že to bola dobrá práca?
V tomto prípade je odpoveď veľmi jednoduchá. Najviac znamená keď ľudia dostanú možnosť spoznať našu minulosť. Je to brána k poznaniu, ale samotné poznanie je oveľa väčšie. Tisíc rokov si mysleli, že ho zničili…

Za rozhovor pánu Laubertovi ďakuje Milan Bahleda

Kým prejdeme k samotnému rozhovoru, predstavím Vám pána Pavla Janíka slovami Ľudovíta Fuchsa:

Pavol Janík pred jedným zo svojich obrazov.

Virtuóz slovenskej literatúry Pavol Janík, básnik, dramatik, prozaik, prekladateľ, publicista a reklamný tvorca sa narodil 15. 10. 1956. Ťažisko jeho tvorivej činnosti spočíva v poézii. Už svojím knižným debutom pred tromi desaťročiami upútal pozornosť vrcholných autorít slovenského literárneho života. Predstavil sa ako básnik civilného tónu a spontánneho básnického výrazu, ktorému nechýba schopnosť irónie a sebairónie. Táto poetika sa stala typickou pre celú jeho tvorbu, ktorá popri kritickom charaktere nadobudla aj humorný až groteskný rozmer. Jeho výraz sa stáva strohým až aforistickým. Preto je celkom zákonité, že do sféry literárnych záujmov Pavla Janíka sa dostali aj aforizmy založené na myšlienkovom a významovom posune v rámci jazykovej hry. Postupne vo svojej tvorbe nastoľuje veľmi znepokojujúce otázky a závažné problémy ďalšieho vývinu ľudstva, pričom sa tematicky a štýlovo rozširuje. Literárni experti konštatujú Janíkovu básnickú virtuozitu a jeho príbuznosť s tvorbou Miroslava Válka, pričom podľa názoru ruskej poetky, prekladateľky a literárnej vedkyne Natálie Švedovovej je Válek hlbší a Janík vynaliezavejší. Z inojazyčnej poézie prebásnil niekoľko knižných výberov. Je aj autorom dramatických diel s prvkami poetiky absurdného divadla. Literárnu tvorbu Pavla Janíka okrem Slovenska publikovali v Albánsku, Bielorusku, Bulharsku, Českej republike, Chorvátsku, Indii, Južnej Kórei, Kanade, Macedónsku, Maďarsku, Rumunsku, Ruskej federácii, Srbsku, Spojených štátoch amerických, na Ukrajine a vo Veľkej Británii.
ĽUDOVÍT FUCHS

Keď ste boli malý chlapec, kým ste chceli byť?

PAVOL JANÍK: Chtiac-nechtiac som chcel byť chlapec, hoci postupne som si uvedomoval, aké výhody majú dievčatá. Lenže vás určite zaujíma moja detská predstava o budúcom povolaní. Chcel som byť všeličím, ale od druhého stupňa základnej školy som chcel byť spisovateľom. Moji traja starší súrodenci sú lekári, a tak v našej rodine môj zámer ísť študovať na Vysokú školu múzických umení filmovú a televíznu dramaturgiu a scenáristiku sa všetkým zdal byť uletený a neuskutočniteľný. Keď som neskôr absolvoval VŠMU s Cenou rektora, tak sa s mojimi umeleckými ambíciami napokon vyrovnali aj moji príbuzní.

Aby som si pomohol Wikipédiou – „Vo väčšine svojich diel využívate jazykové hry, protirečivosť slovných spojení, váš výraz je strohý, až aforistický.“ Ako by ste vysvetlili váš spôsob tvorby bežnému človeku, ktorý povedzme rád číta poéziu? O čom píšete?

PAVOL JANÍK: Keby na písanie umeleckej literatúry existovali recepty, už by to nebola tvorba, ale výroba. Remeslo však – najmä v prípade viazaného verša – treba jednoznačne ovládať. Preto sa dodnes neprestávam čudovať, že zvesela publikujú mnohí autori, ktorí neovládajú nielen technické zákonitosti literatúry, ale ani pravopis. A o čom píšem? Je to naozaj široké spektrum životných a spoločenských sfér. Témy si nevyberám, ony si vyberajú mňa. Každá z nich predurčuje aj vhodnú formu či žáner.

Kritici a to nielen slovenskí vašu tvorbu vysoko oceňujú. Čím si vysvetľujete fakt, že širšej verejnosti na Slovensku nie ste až taký známy?

PAVOL JANÍK: Ďakujem za kompliment. Je to veľmi dobrá otázka, lenže ju treba položiť tým, ktorí vlastnia nielen médiá, ale aj patent na rozum a rozhodujú na svojej intelektuálnej i charakterovej úrovni o tom, kto má podľa nich talent a prístup do mainstreamových hromadných oznamovacích prostriedkov. Je to však vážnejší problém celej hodnotnej literatúry, ktorá v bulvárnych a s bulvárom koketujúcich médiách nemá miesto. Kultúrne rubriky nahradili škandály a klebety, literárne recenzie vystriedal knižný marketing. K tomu treba prirátať slovenskú stádovitosť, ktorá vyúsťuje i do mediálnych get a zjednodušeného čierno-bieleho vnímania akokoľvek zložitej a pestrej historickej i súčasnej skutočnosti.

Okrem básní píšete aj aforizmy, dramatické diela, odbornú literatúru a dokonca aj prekladáte. Čo z toho všetkého je vášmu srdcu najbližšie?

PAVOL JANÍK: Vždy mi je najbližšie to, čo práve píšem, ale v mojej celkovej autorskej stratégii určite dominuje poézia. Zavše mám pocit, že v mojom veku sa už nepatrí písať verše, čo je takmer pravda, lenže básnici sú večné deti, ktorým v očiach nevyhasol úžas z prvotného objavovania sveta.

Kedy sa, ako spisovateľ, cítite najviac spokojný a hrdý na to, čo ste napísali?

Spisovateľ Pavol Janík na obálke svojej knihy Špionážny slovník / Spy Dictionary.

PAVOL JANÍK: Keď si hoci po tridsiatich rokoch prečítam svoje staré básne či dramatické texty a uvedomím, že sú stále aktuálne, že už asi nikdy nič lepšie a múdrejšie nenapíšem, jednoducho, že literárne diela nás naozaj prežijú a sú zrejme jedinou formou zvečňovania pominuteľných ľudských životov, osudov a príbehov.

Čo sa týka písania máte nejaký vzor alebo niekoho koho tvorbu obdivujete? Prečo?

PAVOL JANÍK: Áno, píšem podľa vzoru, mám na to také knižky, aké majú americkí prezidenti a deti predškolského veku, v ktorých sú predkreslené obrázky určené na farebné vymaľovanie. Ale vážne – obdivujem odvahu každého autora, ktorý predstupuje pred verejnosť so svojimi najvnútornejšími problémami, lenže veľa je povolaných a málo vyvolených. Na prahu dospievania medzi mojimi vyvolenými boli slovenskí básnici Válek, Rúfus a Feldek, americkí beatnici Ferlinghetti, Corso a Ginsberg, ruskí poeti Roždestvenskij, Voznesenskij a Jevtušenko. Medzičasom k nim pribudli moji slovenskí i českí kolegovia a priatelia Ján Tužinský, Štefan Moravčík, Jozef Čertík, Karel Sýs, Michal Černík a Ivan Fontana.

Čo si myslíte o ľuďoch na Slovensku? Vedia oceniť dobrú literatúru?

PAVOL JANÍK: Myslieť si niečo o ľuďoch na Slovensku je čosi podobné ako myslieť si niečo o všetkých ľuďoch na svete. Biologické a psychologické konštanty ľudských bytostí sú silnejšie a hlbšie ako tenký náter kultúrnych či národnostných špecifík. Niektorí ľudia na Slovensku určite vedia oceniť dobrú literatúru, ale päťmiliónové spoločenstvo je dosť malý rezervoár na hojnejší výskyt vyspelých čitateľov – najmä ak vezmeme do úvahy iba dospelých ľudí, ktorí vôbec čítajú a osobitne ktorí čítajú po slovensky, veď máme aj početné inojazyčné komunity.

Viete si predstaviť budúcnosť bez kníh? Ak sa zamyslíte, prežije podľa vás kniha v dnešnej podobe?

PAVOL JANÍK: Viem, kam smerujete – či po papyruse, zvitkoch, ručne prepisovaných bachantoch a doteraz tlačených publikáciách raz knihu definitívne nenahradia počítače. Je to možné, ale monitory ešte musia prekovať veľký vývinový skok, aby mohli plnohodnotne nahradiť komfort čítania umeleckej literatúry v knižnej podobe. V prípade slovníkov a encyklopédií už dnes uprednostňujem pohodlnejšie používanie elektronických verzií. To sa týka aj čítania dennej periodickej tlače, vy sa však pýtate na knihy. Iným problémom je druhotná negramotnosť, ktorá od 60. rokov 20. storočia existuje v USA, kde sa už vtedy televízia pre mnohých ľudí stala jediným zdrojom informácií a kultúrneho vyžitia. Ak má súčasná štruktúra spoločnosti asi 0,5 percenta vlastníkov, 20 percent obslužnej elity (politici, vedci, umelci, učitelia, mediálni pracovníci, represívny aparát) a približne 80 percent pauperizovanej väčšiny, tak budúce šance na prežitie knihy sú, lenže primerane zúžené, veď ani obslužná elita sa neskladá iba z čitateľov knižných publikácií. Knihy neraz nečítajú ani stredoškolskí pedagógovia, ktorí vyučujú literatúru. Inou otázkou je podoba samotnej knihy, kde tiež badať posuny ťažiska z textových častí na vizuálne zložky a niekedy aj na iné technické atrakcie. Rozvíja sa tiež trh so zvukovými nahrávkami literárnych diel. Budúcnosť však nemožno predvídať v detailoch iba v celkových tendenciách. a tie sú zreteľné i v súvislosti s vývojom knižnej kultúry.

Prezraďte, aké máte pocity, keď vidíte alebo počujete vami napísanú hru?

PAVOL JANÍK: Napriek tomu, že som absolventom filmovej a televíznej dramaturgie a scenáristiky a že mám aj rozhlasovú tvorivú prax, som predovšetkým čitateľ. Zážitok a pôžitok z čítania mi nikdy plnohodnotne nenahradil iný spôsob vnímania. Prejavuje sa to aj v mojom každodennom rytme, kde má výsadné postavenie čítanie pred spaním.

Myslíte si, že spisovatelia na Slovensku to majú ťažké? Prečo?

PAVOL JANÍK: Už som v podstate spomenul všetky okolnosti, ktoré nepriaznivo ovplyvňujú či obmedzujú rozvoj literárnej tvorby relatívne malého jazykového spoločenstva. Navyše – je zrejmé, že európska integrácia prináša už dnes jazykové zjednotenie spoločenskej elity, ktorá sa stáva anglofónnou. Otázne je, či by slovenským autorom pomohlo písanie v angličtine, pretože Slovensko je v globálnych i kontinentálnych rozmeroch perifériou, nie centrom. Bez záujmu štátu o udržanie vlastnej literatúry je jej budúcnosť veľmi hmlistá. Preto ma znepokojuje, že namiesto systematickej podpory pôvodnej literatúry, vrátane jej šírenia v zahraničí, sa ministerstvo kultúry zapodieva nezmyselným jazykovým zákonom, ktorým len zbytočne a nevhodne dráždi najmä početnú maďarskú menšinu.

Čo robíte, keď nepracujete? Ako si najlepšie oddýchnete?

Básnik Pavol Janík vo voľných chvíľach na Dunaji blízko Bratislavy.

PAVOL JANÍK: Literatúru, či film nepokladám iba za okruhy svojho profesionálneho záujmu, ale sú pre mňa aj zdrojmi duchovnej energie. Okrem toho sa venujem tvorbe zväčša rozmerných olejomalieb, niektorým druhom športu, ktoré však v poslednom období dosť zanedbávam. Neviem, či upratovanie v domácnosti a na chate možno zahrnúť do kategórie oddychu od duševnej práce.

A na záver posledná otázka. Keby ste mali moc zmeniť niečo na našom svete, čo by ste zmenili?

PAVOL JANÍK: Ach, Bože, veď omyl stvorenia nevie napraviť ani Stvoriteľ sveta. Ak by som mu však mohol poradiť – určite by mal zrušiť predovšetkým vojny, choroby a hlad.

Za rozhovor Pánu Janíkovi ďakuje a veľa ďalších úspechov želá Milan Bahleda

Juraj Červenák je slovenský autor, známy hlavne fanúšikom žánru fantasy. Čoskoro sa na knižnom trhu objaví po českej aj slovenská verzia jeho najnovšieho románu – Strážcovia Varadínu. Na moju veľkú radosť súhlasil s rozhovorom, pre náš blog.

Narodili ste sa v Banskej Štiavnici. Je to naozaj najkrajšie mesto na Slovensku?

Neviem, či je najkrajšie, ale rozhodne má výnimočnú atmosféru a veľmi netradičnú „tvár”. Dýcha to tam históriou a prírodou, takže keď sa ma pýtajú, prečo píšem historické príbehy a fantasy, vravím, že je to práve vďaka tomu štiavnickému duchu. Zároveň je ale Štiavnica tak trochu „od ruky”, takže sa tam žije skromne. Keď nejakí „víkendoví chatári” vzdychajú, ako nám závidia život v Štiavnici, zvyčajne odpovedáme: „Fajn, tak sem príďte žiť za tie platy a uvidíme, čo poviete potom.” Tak či onak sa ale do Štiavnice vraciam rád a hoci už zopár rokov žijem v Košiciach, stále sa považujem za čistokrvného Štiavničana.

Okrem iného ste pracovali aj ako vedúci kina. Pre mnohých ľudí to môže byť vysnívané povolanie. Čo všetko obnáša také riaditeľovanie v kine?

Keďže milujem filmy, robil som to rád a s chuťou. V podstate k tomu treba mať jedinú schopnosť – vedieť vybrať filmy pre miestne publikum, objednať ich a náležite spropagovať. Potom už stačí len prísť, pozdraviť pokladníčku a uvádzača, sadnúť si do hľadiska, pozrieť si film s ostatnými divákmi a po predstavení si s niektorými o tom pokecať. Ako inak, takto to funguje len v malých lokálnych kinách.

Ako malý chlapec ste vraj napísali kovbojský román. Nerozmýšľali ste niekedy nad tým, že ho pre deti znovu prepíšete?

To, že som ho napísal v detstve, ešte neznamená, že je určený pre deti. Vlastne to bol celkom krvák. A k westernu mám kladný vzťah doteraz – hlavne tomu filmovému. Je to možno najrýdzejšia forma dobrodružného príbehu. Aj moje fantasy či historické príbehy obsahujú silné westernové prvky, väčšina mojich hrdinov sú tak trochu osamelí pištoľníci – aj keď namiesto koltov nosia pri bokoch meče.

Píšete hlavne fantasy, čím si Vás tento žáner získal a čím vyniká medzi ostatnými?

Neodvážim sa tvrdiť, že fantasy vyniká nad ostatnými žánrami. Získala si ma však tým, že je to možno posledný záchvev klasického dobrodružstva a mýtického rozprávania v dnešnej literatúre. Niekto rád číta o mafii či sexe vo veľkomeste, stále sú však čitatelia, v ktorých rezonujú staromódne príbehy o boji dobra so zlom, o láske, cti a hrdinstve. Vo filmoch napríklad tieto námety stále nevymreli. V literatúre (a hlavne v tej súčasnej slovenskej) živoria.

Vaše knihy vychádzajú najprv v češtine. Upravujete ich do tohto jazyka sám alebo potrebujete odbornú pomoc?

Väčšinu románov som napísal po slovensky a do češtiny boli preložené. Niekoľko kníh som však napísal priamo v češtine. Nemám s tým vôbec žiadny problém – ako publicista prakticky denne píšem články v češtine na rôzne filmové weby a pod. Dokonca robievam korektúry českého prekladu mojich textov.

Teraz však začínajú vychádzať Vaše knihy aj v slovenčine. Čo myslíte? Bude čítanejší Červenák v češtine alebo v slovenčine?

Ťažko povedať. Všetci vieme, že český knižný trh je tak trochu zázračný, o knihy je tam stále veľký záujem a dobre sa predávajú všetky žánre, fantasy nevynímajúc. Na druhej strane, so slovenskými vydaniami Černokňažníka a hlavne Kapitána Báthoryho sa teraz pokúšam preniknúť aj mimo „fantasy geto”, napríklad k čitateľom historicko-dobrodružných románov. Napokon, moje ostatné knihy sú viac historické a rôzne mystické či nadprirodzené prvky sú v nich len ako ozvláštnenie.

Slovenskí spisovatelia zväčša tvrdia, že písaním sa neuživia. Vy tvrdíte opak. Ako sa Vám to darí?

Je to hlavne vďaka tomu, že publikujem aj v češtine. Niekto by mohol povedať, že je to aj preto, že píšem „komerčnú literatúru”. Historické romány a fantasy však rozhodne netrónia na najvyšších priečkach bestsellerových rebríčkov. Tam sú (aspoň v našich končinách) úplne iné žánre. Nuž a živiť sa písaním nie je jednoduché – musím vydať minimálne dve knihy ročne, k tomu haldy poviedok a článkov. Byť spisovateľom „na plný úväzok” síce znamená, že vstávam, kedy sa mi zachce, ale zároveň často píšem aj po nociach, cez sviatky a cez víkendy.

Dobrodružstvá kapitána Báthoryho, z ktorých prvá časť – Strážcovia Varadínu vyšla česky v minulom roku a slovensky túto jar, prezentujete ako Vaše životné dielo. Ako dlho ste túto postavu a jej knižné príbehy vymýšľali a čím je toto dielo výnimočnejšie ako Vaše ostatné knihy?

Prvá poviedka o Kornelovi Báthorym mi vyšla v časopise Fantázia už v roku 2003. Odvtedy som sníval o veľkej knižnej sérii z čias protitureckých vojen. Medzitým som napísal zo desať iných kníh, ale počas práce na nich som stále myslel na Báthoryho a jeho osudy a ako ich posplietam s reálnymi historickými udalosťami. Študoval som danú dobu (druhá polovica 17. storočia), vtedajšie vojenstvo, život, literatúru, skrátka všetko. Budoval som zápletky a vytváral hrdinov. Nuž a keď som mal dojem, že som pripravený, tak som sa do toho pustil. A prečo túto knihu radím zo svojej tvorby najvyššie? Pretože je najosobnejšia. Do hlavnej postavy som vložil kus zo mňa a z osobných zážitkov (časť knihy sa odohráva v Banskej Štiavnici). Takisto je to zmes mojich obľúbených žánrov – je to hlavne historicko-dobrodružný román, ale sú v ňom aj prvky fantasy či vyššie spomínaného westernu.

Ktorých literárnych autorov považujete za svojich obľúbených a prečo?

Opäť sme pri láske k dobrodružným príbehom – vyrastal som na mayovkách a verneovkách, na Doyleovom Stratenom svete či príhodách Buffala Billa od Davida Hamiltona. Keď som objavil fantasy, obľúbil som si Roberta Howarda (pretože to je rýdzi hrdinský mýtus), Andrzeja Sapkowského (pretože vniesol do patetickej tolkienovskej fantasy moderný jazyk, moderné uvažovanie a moderné témy) a Neila Gaimana (pretože vie hrdinov zo súčasného sveta vrhnúť do víru mýtických dobrodružstiev). Naposledy ma nadchol Cormac McCarthy, pretože je to majster jazyka a v románe Cesta predviedol literatúru, v ktorej nie je jediné slovo navyše – to obdivujem.

Ste taktiež populárny filmový recenzent. Dokážete sa na filmy pozerať bez toho aby ste ich hneď hodnotili?

Nie. Na filmovej databáze vlastne ku každému snímku, ktorý vidím, napíšem krátku recenziu, takže logicky každý film pri sledovaní v duchu posudzujem. Neznamená to ale, že sa už pri filmoch nedokážem baviť. Len sa na ne dívam možno trochu inou optikou než bežný divák. A určite inou než ľudia, čo vyrazia do kina raz za rok a inak hltajú Panelák a ixtú reprízu Seagala. Keď človek vidí ročne tých 200 – 300 filmov, má lepšiu predstavu o tom, čo je kvalita a čo nie.

Ktoré filmy patria medzi Vaše top?

Filmy Sergia Leoneho (hlavne Dobrý, zlý a škaredý a Vtedy na Západe), Dobyvatelia stratenej archy a Indiana Jones celkovo, trilógia Pán prsteňov, Matrix, Pulp Fiction, Vykúpenie z väznice Shawshank, Schindlerov zoznam… je ich veľa. V zásade som človek, ktorý nerozlišuje filmy na „komerciu” a „umenie”. Hodnotím vždy v daných žánroch. Rovnako si viem vychutnať Camerona i Jarmuscha.

Čomu sa venujete, keď si chcete oddýchnuť od písania?

Manželke a dcérke. Vzhľadom na vyššie uvedené je jasné, že si rád pozriem film či nejaký kvalitnejší seriál. Keď si ale naozaj potrebujem vymyť mozog, idem na nákup a potom niečo dobré uvarím.

(Foto – osobný archív J. Červenáka)

Za rozhovor  Jurajovi Červenákovi ďakuje a veľa úspechov v ďalšom písaní, ale aj v osobnom živote praje Milan Bahleda.

Jozef Karika je autorom nového slovenského bestselleru – V tieni mafie. Veľmi nás potešilo, že sa ochotne rozhodol odpovedať nám na pár otázok o písaní a o knihách.

Brány meonu, Magie peněz, Slovanská mágie, to sú niektoré z vašich predchádzajúcich, vydaných publikácii. Mágia a ezoterika, prezraďte nám ako ste sa od týchto oblastí dostali k písaniu knihy, ktorá patrí medzi beletriu?

Nikdy som sa nepovažoval za spisovateľa ezoterickej literatúry. K ezoterike ako takej mám dosť negatívny postoj. Na také veci neverím a osobne sa dištancujem aj od všetkých duchovných prúdov, ktoré som skúmal vo svojich knihách. Počas štúdia filozofie som sa zaoberal religionistikou, čoho výsledkom boli moje knihy o problematike mágie. Aj pri nej som však veľmi skeptický. V niektorých knihách som sa zaoberal možnosťami využitia psychologických techník z tejto oblasti, prípadne jej estetickou časťou. Zároveň som sa však snažil ukázať, že prevažná väčšina týchto náuk je založená na blude, ktorý môže byť nebezpečný a deštruktívny. Spoločným menovateľom mojich kníh je spoločnosť a záujem o ňu. Či už je to mapovanie nebezpečných duchovných prúdov alebo korupcie a rozvratu spoločenskej morálky.

Máte nejaké osobné skúsenosti s mafiou? A prečo práve mafia?

Dovolím si tvrdiť, že osobnú skúsenosť s mafiou, aj keď možno nepriamu, má každý, kto žil posledných dvadsať rokov na Slovensku. Fenomén mafie, korupcie a podsvetia natoľko zrástol s našou každodennosťou, že si jeho prítomnosť už ani poriadne neuvedomujeme. Osobne sa považujem za slušného človeka. Od skončenia školy poctivo pracujem – najprv ako historik v múzeu, potom v televízii a v samospráve. Nestretávam sa so žiadnymi kriminálnikmi, nikdy som sa špeciálne nezaujímal o mafiu. Napriek tomu viem o nej toľko, že o tom dokážem napísať knihu. Ako je to možné? Ako je možné, že tisícky čitateľov tejto knihy, verím, že tiež prevažne slušných ľudí, presne vedia, o čom to je? Patológiu pomerov, v akých žijeme, si už ani neuvedomujeme, no ona tu napriek tomu je. Kniha V tieni mafie je beletristickým spracovaním tohto chorého stavu, ktorý sa osobne dotýka nás všetkých.

Z čoho ste čerpali pri písaní tejto knihy?

Z toho, čo za posledných dvadsať rokov zažilo veľa mojich rovesníkov, známych i ja sám. Z toho, čo za tieto roky prežili tisícky Slovákov. Z našich skutočných životov. V tomto zmysle ide o veľmi autentickú a realistickú knihu. Postavy aj konkrétna zápletka sú vymyslené. Do príbehu som však beletrizoval množstvo skutočných udalostí a zážitkov.

Myslíte si, že sa v tejto knihe niekto môže nájsť a chcieť Vám chcieť uškodiť?

V knihe mi nešlo o odkrývanie konkrétnych káuz alebo odhaľovanie jednotlivých zločinov. Mojim zámerom bolo vykresliť spoločenský kolorit posledných desaťročí na Slovensku a morálny rozvrat, aký tu prebieha. Postavy vstupujúce do deja aj samotný príbeh sú vymyslené. Ak sa v knihe napriek tomu niekto nájde, nedá sa nič robiť. Uvidíme, čo príde. Každopádne je to asi prvý slovenský román, ktorý sa z mafiánov nevysmieva, ale píše o nich vážne, pričom sa snaží zachytiť aj ich uhol pohľadu. Samozrejme, nejde tu o žiadnu glorifikáciu podsvetia. Chcel som sa vyhnúť klamnému stereotypu, podľa ktorého sú to vždy primitívni a hlúpi ľudia. Nie je to také jednoduché a takýto plochý pohľad nám zabraňuje tomuto problému porozumieť, nehovoriac o jeho efektívnom riešení. Príbehom ukazujem, ako môžu na túto „temnú stranu” prejsť aj veľmi inteligentní, čestní a nádejní ľudia. V spoločnosti bez hodnôt, ozajstných morálnych autorít, bez elementárnej úcty a slušnosti v najvyšších politických sférach i v každodennom živote, v našej spoločnosti, to bude čoraz ľahšie i častejšie.

Bol to Váš ojedinelý pokus, alebo sa môžeme tešiť aj na ďalšie romány?

Baví ma experimentovanie s rôznymi textovými formami. Písal som poviedky, publicistiku, experimentálne knihy, non-fiction, texty na výstavy a expozície… Teraz som si vyskúšal román. Či si zopakujem takýto výlet do sveta dlhšej beletrie v tejto chvíli ešte neviem povedať.

Čo Vám písanie ako také dáva?

Je to vynikajúci nástroj na utriedenie si vlastných myšlienok i postojov. Taktiež zvykne dobre poslúžiť ako pomôcka na lepšie vyrovnanie sa s rôznymi vnútornými záležitosťami. Samotná radosť z kreativity tiež nie je na zahodenie.

A z druhej strany. Čo chcete písaním dať Vy čitateľovi?

Hlavne žiadne morálne odkazy, návody, ani poučovanie! (smiech) Chcem ponúknuť zaujímavý a pútavý príbeh, ktorý má vlastnú dynamiku, napätie i prekvapivé zvraty. Taký, ktorý sa nedá predvídať, prekračuje žánrové i konvenčné hranice, takže čitateľ nevie, čo ho čaká na ďalšej stránke. V optimálnom prípade by to nemal byť príbeh o banalitách, alebo sedemstopäťdesiaty šiesty román o „láske, vzťahoch, sexe a priateľstve”. Taktiež by nemal byť patetický. Ak sa cez takýto príbeh podarí – zdôrazňujem, že nenásilne – vyjadriť aj hlbší odkaz, je to ešte lepšie. Či sa to v knihe V tieni mafie podarilo, musia posúdiť samotní čitatelia. Mojim zámerom bolo pomedzi riadky príbehu podať správu o tom, čím naša krajina za posledných dvadsať rokov žila, s čím sa Slováci stretali a čomu musia ešte aj dnes čeliť.

Ako vnímate náš trh s knihami? Je pre Slovenských autorov ťažké presadiť sa na ňom?

Domnievam sa, že to nikdy nebolo ľahšie. Môj úspech je toho dôkazom. (smiech) Napísať knihu je dnes, s počítačmi a inteligentnými textovými editormi, ľahšie než kedykoľvek predtým. Ľudia hovoria, že sú fatálne zaneprázdnení, no historicky ešte nikdy nemali toľko voľného času ako v súčasnosti. Vydavateľstiev je dosť, prípadne si človek môže vydať knihu aj sám. S dnešnými technológiami to už ide celkom dobre. Taktiež individuálnym predajom cez internet sa dnes dá zabezpečiť viac čitateľov, než pred sto rokmi vydaním v najväčších vydavateľstvách. Takže s tunajším trhom by som problém nevidel. Prirodzene, keby bol väčší, nenahneval by som sa. Ale treba byť realista a brať veci také, aké sú. Ja som s našimi podmienkami na publikovanie nadmieru spokojný. Na Slovensku mi vyšli tri knihy, v Čechách štyri, v Amerike jedna a tri antológie s mojimi textami. Pokiaľ to môžem porovnať, na Západe sú oveľa tvrdšie podmienky, trhovejšie pravidlá a prísnejšie posudzovanie toho, čo sa vydá a čo nie.

Prezraďte, ktorá kniha z tých, čo ste čítali je pre Vás tou naj a prečo?

Nedá sa vybrať jedna, mám veľa obľúbených kníh. V puberte ma zaujal Krstný otec od Maria Puza. Niektoré pasáže V tieni mafie sú mojou poctou tomuto dielu. Obdivujem knihy Breta Eastona Ellisa, napríklad Americké psycho – to je z hľadiska literárneho prekračovania hraníc úplná špička. Mám aj veľa obľúbených slovenských autorov – napríklad Pišťanka alebo Dána. Zo starších slovenských diel na mňa najviac zapôsobila Mináčova Generácia. Najmä prvé dva romány tejto trilógie, ešte autentické – nepreniknuté komunistickou ideológiou, ma doslova fascinovali po obsahovej aj formálnej stránke.

Myslíte, že knihy v dnešnej podobe ako ich poznáme, prežijú?

Určite áno, ale možno len ako rarity alebo exkluzívne papierové vydania.

Je niekto, v súvislosti s Vaším písaním, komu by ste chcel poďakovať?

Písanie je u mňa výsledkom podpory, pomoci a inšpirácie od desiatok, možno stoviek ľudí. Nedá sa uviesť všetkých a veľmi ťažko sa vyberajú tí najdôležitejší. Ale konkrétne ohľadom písania – už osem rokov ma do aktivity v tomto smere povzbudzuje spisovateľ Peter Macsovszky. Videl v mojich textoch niečo zaujímavé už v čase, keď ich ešte nikto nepoznal. Povzbudzoval ma aj v čase, keď ma iní od písania skôr odrádzali. Za to mu ďakujem.

Za rozhovor pánovi Karikovi ďakuje a veľa úspechov do budúcnosti želá Milan Bahleda.

14. február je všeobecne známy ako deň svätého Valentína a teda sviatok zamilovaných.  Žiaľ práve v tento deň priniesla BBC smutnú informáciu o skone Dicka Francisa – bývalého džokeja a spisovateľa. Jeho smrť potvrdil syn Felix, ktorý mu v posledných rokoch pomáhal pri písaní.

Dick Francis

Richard Stanley Francis sa narodil 31.10.1920 v Lawrenny v južnom Walese. Počas druhej svetovej vojny bol súčasťou anglického letectva, najprv v jeho pozemných silách a neskôr sa stal pilotom.

Po vojne v roku 1946 odišiel z armády a stal sa džokejom. Ukázalo sa,  že  pre toto povolanie bol priam stvorený. Vďaka svojmu talentu sa čoskoro stal hviezdou a v rokoch 1953 až 1957 jazdil pre kráľovnú matku. Počas 12 rokov aktívneho jazdenia vyhral viac ako 350 dostihov. Po ťažkom zranení v roku 1957 sa rozhodol jazdecký bičík zavesiť na klinec.

S dostihmi ako takými sa ale nerozlúčil a až do roku 1973 bol dostihovým korešpondentom pre London Sunday Express.

Ako spisovateľ zostal samozrejme taktiež verný dostihovému prostrediu, z ktorého písal skvelé detektívky. Ak nerátame jeho autobiografiu – Šport kráľovien (The Sports of Queen) z roku 1957, svoj prvý román Betónový tip (Dead Cert) vydal v roku 1962. Odvtedy pokračoval tempom zhruba jeden román ročne. Vysledné číslo jeho kníh je 44. K nemu už žiaľ žiadnu nepridá. Dick Francis svoje posledné roky života strávil na Kajmanských ostrovoch v Karibiku.

Autor: Milan Bahleda