Vladimír Laubert je spisovateľ a prekladateľ. Venuje sa zväčša Slovanom a ich pôvodu. Pri príležitosti vydania knihy Potvrdenie knihy svetla -Slovanské ponímanie sveta, ktorú preložil, sme s ním spravili krátky rozhovor.

Potvrdenie knihy svetla - Slovanské ponímanie sveta

Aký je Váš obľúbený žáner literatúry?
Dejiny – ponímané ako skutočný záznam skutočných udalostí v minulosti v zmysle toho čo sa naozaj stalo na rozdiel od výrazu história, ktorý označuje udalosti spracované z pohľadu toho, kto zápis vykonával. Je to síce neznámy pohľad, ale v staroslovienskom jazyku jasne rozlíšený.

Ako ste sa dostali k prekladaniu knihy – Potvrdenie knihy svetla, Slovanské ponímanie sveta?
Je to dlhoročný vývoj hľadania našich koreňov. O nás Slovanoch sa s obľubou hovorí, že nemáme nijakú históriu. A to je pravda, históriu nemáme, ale dejiny prastaré. Je to úvod do Slovansko-Árijských Véd, teda prastarej predkresťanskej Viery našich dávnych predkov. Pre zaujímavosť, v jednej z kníh indických Véd – Rig Vede – sa píše o tajomných bielych Árijcoch, ktorí priniesli predkom Indov Védy – prastaré poznanie; podobná informácia je napríklad aj v perzskej Aveste. No a samotní hinduisti vôbec nepopierajú fakt, že naše Védy sú staršie.

Čo všetko si vyžaduje preklad jednej knihy, ako sa na to pripravujete?

Som presvedčený, že predovšetkým porozumenie podstaty obsahu.

Plánujete nejaký ďalší preklad v dohľadnej dobe?
Knihu múdrosti Perúna (text starý cca 40 000 rokov) a Ságu o Inglingoch – prvú knihu Véd.

Existuje nejaká kniha, pri ktorej preklade ste ľutovali, že ste sa na to dali a prečo?
Nie, knihy v iných jazykoch pre svoju potrebu neprekladám ale toto je kniha nášho pôvodu ako Slovanov, čo je niečo úplne iné.

Přirozená mysl

Máte nejakú výzvu resp. knihu, ktorú by ste chceli preložiť?
Toto je úvod do Slovansko-Árijských Véd, takže na radu by mali prísť samotné prastaré texty našich Véd, ktoré prežili stáročia prenasledovania a fyzickej likvidácie ako nositeľov prastarej Viery tak aj samotných textov v hlbinách Sibíri.

Slovenské preklady sú dosť často podceňované a neraz si čitatelia prečítajú radšej knihu v českom preklade. Čím si myslíte, že to je?
Myslím, že problém je inde. Vydavateľská vydávajú knihy v češtine preto, lebo Česi slovenské knihy nekupujú, ale Slováci české áno. Ide skôr o zamyslenie sa každého jednotlivca nad našou národnou identitou. Nemôžem súhlasiť s argumentmi o nižšej rozvinutosti slovenského jazyka. Ak by ste sa pozreli do pôvodných staroslovienskych textov zistili by ste, že práve slovenčina je možno najbližšie zdrojovému jazyku všetkých Slovanov. Málo povedomia máme preto, lebo na našich predkov ťažšie dopadlo ostrie pokresťančovania Slovanov – teda doslovne oheň a meč. Len o tom málo vie história, ale dejiny sa zachovali.

Okrem prekladu aj píšete knihy? O Čom?
V podstate na rovnakú tému – neznáma a dávna minulosť.

Čo Vás ako prvé napadne pri slove kniha? A prečo?

Poznanie, ale môže byť aj skreslené. Preto.

Čo pre Vás znamená viac? Ocenenie za preklad (Vašu knihu) alebo keď Vám niekto neznámy potom ako zistí, kto ste povie, že čítal Vašu knihu alebo preklad, a že to bola dobrá práca?
V tomto prípade je odpoveď veľmi jednoduchá. Najviac znamená keď ľudia dostanú možnosť spoznať našu minulosť. Je to brána k poznaniu, ale samotné poznanie je oveľa väčšie. Tisíc rokov si mysleli, že ho zničili…

Za rozhovor pánu Laubertovi ďakuje Milan Bahleda

Kým prejdeme k samotnému rozhovoru, predstavím Vám pána Pavla Janíka slovami Ľudovíta Fuchsa:

Pavol Janík pred jedným zo svojich obrazov.

Virtuóz slovenskej literatúry Pavol Janík, básnik, dramatik, prozaik, prekladateľ, publicista a reklamný tvorca sa narodil 15. 10. 1956. Ťažisko jeho tvorivej činnosti spočíva v poézii. Už svojím knižným debutom pred tromi desaťročiami upútal pozornosť vrcholných autorít slovenského literárneho života. Predstavil sa ako básnik civilného tónu a spontánneho básnického výrazu, ktorému nechýba schopnosť irónie a sebairónie. Táto poetika sa stala typickou pre celú jeho tvorbu, ktorá popri kritickom charaktere nadobudla aj humorný až groteskný rozmer. Jeho výraz sa stáva strohým až aforistickým. Preto je celkom zákonité, že do sféry literárnych záujmov Pavla Janíka sa dostali aj aforizmy založené na myšlienkovom a významovom posune v rámci jazykovej hry. Postupne vo svojej tvorbe nastoľuje veľmi znepokojujúce otázky a závažné problémy ďalšieho vývinu ľudstva, pričom sa tematicky a štýlovo rozširuje. Literárni experti konštatujú Janíkovu básnickú virtuozitu a jeho príbuznosť s tvorbou Miroslava Válka, pričom podľa názoru ruskej poetky, prekladateľky a literárnej vedkyne Natálie Švedovovej je Válek hlbší a Janík vynaliezavejší. Z inojazyčnej poézie prebásnil niekoľko knižných výberov. Je aj autorom dramatických diel s prvkami poetiky absurdného divadla. Literárnu tvorbu Pavla Janíka okrem Slovenska publikovali v Albánsku, Bielorusku, Bulharsku, Českej republike, Chorvátsku, Indii, Južnej Kórei, Kanade, Macedónsku, Maďarsku, Rumunsku, Ruskej federácii, Srbsku, Spojených štátoch amerických, na Ukrajine a vo Veľkej Británii.
ĽUDOVÍT FUCHS

Keď ste boli malý chlapec, kým ste chceli byť?

PAVOL JANÍK: Chtiac-nechtiac som chcel byť chlapec, hoci postupne som si uvedomoval, aké výhody majú dievčatá. Lenže vás určite zaujíma moja detská predstava o budúcom povolaní. Chcel som byť všeličím, ale od druhého stupňa základnej školy som chcel byť spisovateľom. Moji traja starší súrodenci sú lekári, a tak v našej rodine môj zámer ísť študovať na Vysokú školu múzických umení filmovú a televíznu dramaturgiu a scenáristiku sa všetkým zdal byť uletený a neuskutočniteľný. Keď som neskôr absolvoval VŠMU s Cenou rektora, tak sa s mojimi umeleckými ambíciami napokon vyrovnali aj moji príbuzní.

Aby som si pomohol Wikipédiou – „Vo väčšine svojich diel využívate jazykové hry, protirečivosť slovných spojení, váš výraz je strohý, až aforistický.“ Ako by ste vysvetlili váš spôsob tvorby bežnému človeku, ktorý povedzme rád číta poéziu? O čom píšete?

PAVOL JANÍK: Keby na písanie umeleckej literatúry existovali recepty, už by to nebola tvorba, ale výroba. Remeslo však – najmä v prípade viazaného verša – treba jednoznačne ovládať. Preto sa dodnes neprestávam čudovať, že zvesela publikujú mnohí autori, ktorí neovládajú nielen technické zákonitosti literatúry, ale ani pravopis. A o čom píšem? Je to naozaj široké spektrum životných a spoločenských sfér. Témy si nevyberám, ony si vyberajú mňa. Každá z nich predurčuje aj vhodnú formu či žáner.

Kritici a to nielen slovenskí vašu tvorbu vysoko oceňujú. Čím si vysvetľujete fakt, že širšej verejnosti na Slovensku nie ste až taký známy?

PAVOL JANÍK: Ďakujem za kompliment. Je to veľmi dobrá otázka, lenže ju treba položiť tým, ktorí vlastnia nielen médiá, ale aj patent na rozum a rozhodujú na svojej intelektuálnej i charakterovej úrovni o tom, kto má podľa nich talent a prístup do mainstreamových hromadných oznamovacích prostriedkov. Je to však vážnejší problém celej hodnotnej literatúry, ktorá v bulvárnych a s bulvárom koketujúcich médiách nemá miesto. Kultúrne rubriky nahradili škandály a klebety, literárne recenzie vystriedal knižný marketing. K tomu treba prirátať slovenskú stádovitosť, ktorá vyúsťuje i do mediálnych get a zjednodušeného čierno-bieleho vnímania akokoľvek zložitej a pestrej historickej i súčasnej skutočnosti.

Okrem básní píšete aj aforizmy, dramatické diela, odbornú literatúru a dokonca aj prekladáte. Čo z toho všetkého je vášmu srdcu najbližšie?

PAVOL JANÍK: Vždy mi je najbližšie to, čo práve píšem, ale v mojej celkovej autorskej stratégii určite dominuje poézia. Zavše mám pocit, že v mojom veku sa už nepatrí písať verše, čo je takmer pravda, lenže básnici sú večné deti, ktorým v očiach nevyhasol úžas z prvotného objavovania sveta.

Kedy sa, ako spisovateľ, cítite najviac spokojný a hrdý na to, čo ste napísali?

Spisovateľ Pavol Janík na obálke svojej knihy Špionážny slovník / Spy Dictionary.

PAVOL JANÍK: Keď si hoci po tridsiatich rokoch prečítam svoje staré básne či dramatické texty a uvedomím, že sú stále aktuálne, že už asi nikdy nič lepšie a múdrejšie nenapíšem, jednoducho, že literárne diela nás naozaj prežijú a sú zrejme jedinou formou zvečňovania pominuteľných ľudských životov, osudov a príbehov.

Čo sa týka písania máte nejaký vzor alebo niekoho koho tvorbu obdivujete? Prečo?

PAVOL JANÍK: Áno, píšem podľa vzoru, mám na to také knižky, aké majú americkí prezidenti a deti predškolského veku, v ktorých sú predkreslené obrázky určené na farebné vymaľovanie. Ale vážne – obdivujem odvahu každého autora, ktorý predstupuje pred verejnosť so svojimi najvnútornejšími problémami, lenže veľa je povolaných a málo vyvolených. Na prahu dospievania medzi mojimi vyvolenými boli slovenskí básnici Válek, Rúfus a Feldek, americkí beatnici Ferlinghetti, Corso a Ginsberg, ruskí poeti Roždestvenskij, Voznesenskij a Jevtušenko. Medzičasom k nim pribudli moji slovenskí i českí kolegovia a priatelia Ján Tužinský, Štefan Moravčík, Jozef Čertík, Karel Sýs, Michal Černík a Ivan Fontana.

Čo si myslíte o ľuďoch na Slovensku? Vedia oceniť dobrú literatúru?

PAVOL JANÍK: Myslieť si niečo o ľuďoch na Slovensku je čosi podobné ako myslieť si niečo o všetkých ľuďoch na svete. Biologické a psychologické konštanty ľudských bytostí sú silnejšie a hlbšie ako tenký náter kultúrnych či národnostných špecifík. Niektorí ľudia na Slovensku určite vedia oceniť dobrú literatúru, ale päťmiliónové spoločenstvo je dosť malý rezervoár na hojnejší výskyt vyspelých čitateľov – najmä ak vezmeme do úvahy iba dospelých ľudí, ktorí vôbec čítajú a osobitne ktorí čítajú po slovensky, veď máme aj početné inojazyčné komunity.

Viete si predstaviť budúcnosť bez kníh? Ak sa zamyslíte, prežije podľa vás kniha v dnešnej podobe?

PAVOL JANÍK: Viem, kam smerujete – či po papyruse, zvitkoch, ručne prepisovaných bachantoch a doteraz tlačených publikáciách raz knihu definitívne nenahradia počítače. Je to možné, ale monitory ešte musia prekovať veľký vývinový skok, aby mohli plnohodnotne nahradiť komfort čítania umeleckej literatúry v knižnej podobe. V prípade slovníkov a encyklopédií už dnes uprednostňujem pohodlnejšie používanie elektronických verzií. To sa týka aj čítania dennej periodickej tlače, vy sa však pýtate na knihy. Iným problémom je druhotná negramotnosť, ktorá od 60. rokov 20. storočia existuje v USA, kde sa už vtedy televízia pre mnohých ľudí stala jediným zdrojom informácií a kultúrneho vyžitia. Ak má súčasná štruktúra spoločnosti asi 0,5 percenta vlastníkov, 20 percent obslužnej elity (politici, vedci, umelci, učitelia, mediálni pracovníci, represívny aparát) a približne 80 percent pauperizovanej väčšiny, tak budúce šance na prežitie knihy sú, lenže primerane zúžené, veď ani obslužná elita sa neskladá iba z čitateľov knižných publikácií. Knihy neraz nečítajú ani stredoškolskí pedagógovia, ktorí vyučujú literatúru. Inou otázkou je podoba samotnej knihy, kde tiež badať posuny ťažiska z textových častí na vizuálne zložky a niekedy aj na iné technické atrakcie. Rozvíja sa tiež trh so zvukovými nahrávkami literárnych diel. Budúcnosť však nemožno predvídať v detailoch iba v celkových tendenciách. a tie sú zreteľné i v súvislosti s vývojom knižnej kultúry.

Prezraďte, aké máte pocity, keď vidíte alebo počujete vami napísanú hru?

PAVOL JANÍK: Napriek tomu, že som absolventom filmovej a televíznej dramaturgie a scenáristiky a že mám aj rozhlasovú tvorivú prax, som predovšetkým čitateľ. Zážitok a pôžitok z čítania mi nikdy plnohodnotne nenahradil iný spôsob vnímania. Prejavuje sa to aj v mojom každodennom rytme, kde má výsadné postavenie čítanie pred spaním.

Myslíte si, že spisovatelia na Slovensku to majú ťažké? Prečo?

PAVOL JANÍK: Už som v podstate spomenul všetky okolnosti, ktoré nepriaznivo ovplyvňujú či obmedzujú rozvoj literárnej tvorby relatívne malého jazykového spoločenstva. Navyše – je zrejmé, že európska integrácia prináša už dnes jazykové zjednotenie spoločenskej elity, ktorá sa stáva anglofónnou. Otázne je, či by slovenským autorom pomohlo písanie v angličtine, pretože Slovensko je v globálnych i kontinentálnych rozmeroch perifériou, nie centrom. Bez záujmu štátu o udržanie vlastnej literatúry je jej budúcnosť veľmi hmlistá. Preto ma znepokojuje, že namiesto systematickej podpory pôvodnej literatúry, vrátane jej šírenia v zahraničí, sa ministerstvo kultúry zapodieva nezmyselným jazykovým zákonom, ktorým len zbytočne a nevhodne dráždi najmä početnú maďarskú menšinu.

Čo robíte, keď nepracujete? Ako si najlepšie oddýchnete?

Básnik Pavol Janík vo voľných chvíľach na Dunaji blízko Bratislavy.

PAVOL JANÍK: Literatúru, či film nepokladám iba za okruhy svojho profesionálneho záujmu, ale sú pre mňa aj zdrojmi duchovnej energie. Okrem toho sa venujem tvorbe zväčša rozmerných olejomalieb, niektorým druhom športu, ktoré však v poslednom období dosť zanedbávam. Neviem, či upratovanie v domácnosti a na chate možno zahrnúť do kategórie oddychu od duševnej práce.

A na záver posledná otázka. Keby ste mali moc zmeniť niečo na našom svete, čo by ste zmenili?

PAVOL JANÍK: Ach, Bože, veď omyl stvorenia nevie napraviť ani Stvoriteľ sveta. Ak by som mu však mohol poradiť – určite by mal zrušiť predovšetkým vojny, choroby a hlad.

Za rozhovor Pánu Janíkovi ďakuje a veľa ďalších úspechov želá Milan Bahleda

Juraj Červenák je slovenský autor, známy hlavne fanúšikom žánru fantasy. Čoskoro sa na knižnom trhu objaví po českej aj slovenská verzia jeho najnovšieho románu – Strážcovia Varadínu. Na moju veľkú radosť súhlasil s rozhovorom, pre náš blog.

Narodili ste sa v Banskej Štiavnici. Je to naozaj najkrajšie mesto na Slovensku?

Neviem, či je najkrajšie, ale rozhodne má výnimočnú atmosféru a veľmi netradičnú „tvár”. Dýcha to tam históriou a prírodou, takže keď sa ma pýtajú, prečo píšem historické príbehy a fantasy, vravím, že je to práve vďaka tomu štiavnickému duchu. Zároveň je ale Štiavnica tak trochu „od ruky”, takže sa tam žije skromne. Keď nejakí „víkendoví chatári” vzdychajú, ako nám závidia život v Štiavnici, zvyčajne odpovedáme: „Fajn, tak sem príďte žiť za tie platy a uvidíme, čo poviete potom.” Tak či onak sa ale do Štiavnice vraciam rád a hoci už zopár rokov žijem v Košiciach, stále sa považujem za čistokrvného Štiavničana.

Okrem iného ste pracovali aj ako vedúci kina. Pre mnohých ľudí to môže byť vysnívané povolanie. Čo všetko obnáša také riaditeľovanie v kine?

Keďže milujem filmy, robil som to rád a s chuťou. V podstate k tomu treba mať jedinú schopnosť – vedieť vybrať filmy pre miestne publikum, objednať ich a náležite spropagovať. Potom už stačí len prísť, pozdraviť pokladníčku a uvádzača, sadnúť si do hľadiska, pozrieť si film s ostatnými divákmi a po predstavení si s niektorými o tom pokecať. Ako inak, takto to funguje len v malých lokálnych kinách.

Ako malý chlapec ste vraj napísali kovbojský román. Nerozmýšľali ste niekedy nad tým, že ho pre deti znovu prepíšete?

To, že som ho napísal v detstve, ešte neznamená, že je určený pre deti. Vlastne to bol celkom krvák. A k westernu mám kladný vzťah doteraz – hlavne tomu filmovému. Je to možno najrýdzejšia forma dobrodružného príbehu. Aj moje fantasy či historické príbehy obsahujú silné westernové prvky, väčšina mojich hrdinov sú tak trochu osamelí pištoľníci – aj keď namiesto koltov nosia pri bokoch meče.

Píšete hlavne fantasy, čím si Vás tento žáner získal a čím vyniká medzi ostatnými?

Neodvážim sa tvrdiť, že fantasy vyniká nad ostatnými žánrami. Získala si ma však tým, že je to možno posledný záchvev klasického dobrodružstva a mýtického rozprávania v dnešnej literatúre. Niekto rád číta o mafii či sexe vo veľkomeste, stále sú však čitatelia, v ktorých rezonujú staromódne príbehy o boji dobra so zlom, o láske, cti a hrdinstve. Vo filmoch napríklad tieto námety stále nevymreli. V literatúre (a hlavne v tej súčasnej slovenskej) živoria.

Vaše knihy vychádzajú najprv v češtine. Upravujete ich do tohto jazyka sám alebo potrebujete odbornú pomoc?

Väčšinu románov som napísal po slovensky a do češtiny boli preložené. Niekoľko kníh som však napísal priamo v češtine. Nemám s tým vôbec žiadny problém – ako publicista prakticky denne píšem články v češtine na rôzne filmové weby a pod. Dokonca robievam korektúry českého prekladu mojich textov.

Teraz však začínajú vychádzať Vaše knihy aj v slovenčine. Čo myslíte? Bude čítanejší Červenák v češtine alebo v slovenčine?

Ťažko povedať. Všetci vieme, že český knižný trh je tak trochu zázračný, o knihy je tam stále veľký záujem a dobre sa predávajú všetky žánre, fantasy nevynímajúc. Na druhej strane, so slovenskými vydaniami Černokňažníka a hlavne Kapitána Báthoryho sa teraz pokúšam preniknúť aj mimo „fantasy geto”, napríklad k čitateľom historicko-dobrodružných románov. Napokon, moje ostatné knihy sú viac historické a rôzne mystické či nadprirodzené prvky sú v nich len ako ozvláštnenie.

Slovenskí spisovatelia zväčša tvrdia, že písaním sa neuživia. Vy tvrdíte opak. Ako sa Vám to darí?

Je to hlavne vďaka tomu, že publikujem aj v češtine. Niekto by mohol povedať, že je to aj preto, že píšem „komerčnú literatúru”. Historické romány a fantasy však rozhodne netrónia na najvyšších priečkach bestsellerových rebríčkov. Tam sú (aspoň v našich končinách) úplne iné žánre. Nuž a živiť sa písaním nie je jednoduché – musím vydať minimálne dve knihy ročne, k tomu haldy poviedok a článkov. Byť spisovateľom „na plný úväzok” síce znamená, že vstávam, kedy sa mi zachce, ale zároveň často píšem aj po nociach, cez sviatky a cez víkendy.

Dobrodružstvá kapitána Báthoryho, z ktorých prvá časť – Strážcovia Varadínu vyšla česky v minulom roku a slovensky túto jar, prezentujete ako Vaše životné dielo. Ako dlho ste túto postavu a jej knižné príbehy vymýšľali a čím je toto dielo výnimočnejšie ako Vaše ostatné knihy?

Prvá poviedka o Kornelovi Báthorym mi vyšla v časopise Fantázia už v roku 2003. Odvtedy som sníval o veľkej knižnej sérii z čias protitureckých vojen. Medzitým som napísal zo desať iných kníh, ale počas práce na nich som stále myslel na Báthoryho a jeho osudy a ako ich posplietam s reálnymi historickými udalosťami. Študoval som danú dobu (druhá polovica 17. storočia), vtedajšie vojenstvo, život, literatúru, skrátka všetko. Budoval som zápletky a vytváral hrdinov. Nuž a keď som mal dojem, že som pripravený, tak som sa do toho pustil. A prečo túto knihu radím zo svojej tvorby najvyššie? Pretože je najosobnejšia. Do hlavnej postavy som vložil kus zo mňa a z osobných zážitkov (časť knihy sa odohráva v Banskej Štiavnici). Takisto je to zmes mojich obľúbených žánrov – je to hlavne historicko-dobrodružný román, ale sú v ňom aj prvky fantasy či vyššie spomínaného westernu.

Ktorých literárnych autorov považujete za svojich obľúbených a prečo?

Opäť sme pri láske k dobrodružným príbehom – vyrastal som na mayovkách a verneovkách, na Doyleovom Stratenom svete či príhodách Buffala Billa od Davida Hamiltona. Keď som objavil fantasy, obľúbil som si Roberta Howarda (pretože to je rýdzi hrdinský mýtus), Andrzeja Sapkowského (pretože vniesol do patetickej tolkienovskej fantasy moderný jazyk, moderné uvažovanie a moderné témy) a Neila Gaimana (pretože vie hrdinov zo súčasného sveta vrhnúť do víru mýtických dobrodružstiev). Naposledy ma nadchol Cormac McCarthy, pretože je to majster jazyka a v románe Cesta predviedol literatúru, v ktorej nie je jediné slovo navyše – to obdivujem.

Ste taktiež populárny filmový recenzent. Dokážete sa na filmy pozerať bez toho aby ste ich hneď hodnotili?

Nie. Na filmovej databáze vlastne ku každému snímku, ktorý vidím, napíšem krátku recenziu, takže logicky každý film pri sledovaní v duchu posudzujem. Neznamená to ale, že sa už pri filmoch nedokážem baviť. Len sa na ne dívam možno trochu inou optikou než bežný divák. A určite inou než ľudia, čo vyrazia do kina raz za rok a inak hltajú Panelák a ixtú reprízu Seagala. Keď človek vidí ročne tých 200 – 300 filmov, má lepšiu predstavu o tom, čo je kvalita a čo nie.

Ktoré filmy patria medzi Vaše top?

Filmy Sergia Leoneho (hlavne Dobrý, zlý a škaredý a Vtedy na Západe), Dobyvatelia stratenej archy a Indiana Jones celkovo, trilógia Pán prsteňov, Matrix, Pulp Fiction, Vykúpenie z väznice Shawshank, Schindlerov zoznam… je ich veľa. V zásade som človek, ktorý nerozlišuje filmy na „komerciu” a „umenie”. Hodnotím vždy v daných žánroch. Rovnako si viem vychutnať Camerona i Jarmuscha.

Čomu sa venujete, keď si chcete oddýchnuť od písania?

Manželke a dcérke. Vzhľadom na vyššie uvedené je jasné, že si rád pozriem film či nejaký kvalitnejší seriál. Keď si ale naozaj potrebujem vymyť mozog, idem na nákup a potom niečo dobré uvarím.

(Foto – osobný archív J. Červenáka)

Za rozhovor  Jurajovi Červenákovi ďakuje a veľa úspechov v ďalšom písaní, ale aj v osobnom živote praje Milan Bahleda.

Jozef Karika je autorom nového slovenského bestselleru – V tieni mafie. Veľmi nás potešilo, že sa ochotne rozhodol odpovedať nám na pár otázok o písaní a o knihách.

Brány meonu, Magie peněz, Slovanská mágie, to sú niektoré z vašich predchádzajúcich, vydaných publikácii. Mágia a ezoterika, prezraďte nám ako ste sa od týchto oblastí dostali k písaniu knihy, ktorá patrí medzi beletriu?

Nikdy som sa nepovažoval za spisovateľa ezoterickej literatúry. K ezoterike ako takej mám dosť negatívny postoj. Na také veci neverím a osobne sa dištancujem aj od všetkých duchovných prúdov, ktoré som skúmal vo svojich knihách. Počas štúdia filozofie som sa zaoberal religionistikou, čoho výsledkom boli moje knihy o problematike mágie. Aj pri nej som však veľmi skeptický. V niektorých knihách som sa zaoberal možnosťami využitia psychologických techník z tejto oblasti, prípadne jej estetickou časťou. Zároveň som sa však snažil ukázať, že prevažná väčšina týchto náuk je založená na blude, ktorý môže byť nebezpečný a deštruktívny. Spoločným menovateľom mojich kníh je spoločnosť a záujem o ňu. Či už je to mapovanie nebezpečných duchovných prúdov alebo korupcie a rozvratu spoločenskej morálky.

Máte nejaké osobné skúsenosti s mafiou? A prečo práve mafia?

Dovolím si tvrdiť, že osobnú skúsenosť s mafiou, aj keď možno nepriamu, má každý, kto žil posledných dvadsať rokov na Slovensku. Fenomén mafie, korupcie a podsvetia natoľko zrástol s našou každodennosťou, že si jeho prítomnosť už ani poriadne neuvedomujeme. Osobne sa považujem za slušného človeka. Od skončenia školy poctivo pracujem – najprv ako historik v múzeu, potom v televízii a v samospráve. Nestretávam sa so žiadnymi kriminálnikmi, nikdy som sa špeciálne nezaujímal o mafiu. Napriek tomu viem o nej toľko, že o tom dokážem napísať knihu. Ako je to možné? Ako je možné, že tisícky čitateľov tejto knihy, verím, že tiež prevažne slušných ľudí, presne vedia, o čom to je? Patológiu pomerov, v akých žijeme, si už ani neuvedomujeme, no ona tu napriek tomu je. Kniha V tieni mafie je beletristickým spracovaním tohto chorého stavu, ktorý sa osobne dotýka nás všetkých.

Z čoho ste čerpali pri písaní tejto knihy?

Z toho, čo za posledných dvadsať rokov zažilo veľa mojich rovesníkov, známych i ja sám. Z toho, čo za tieto roky prežili tisícky Slovákov. Z našich skutočných životov. V tomto zmysle ide o veľmi autentickú a realistickú knihu. Postavy aj konkrétna zápletka sú vymyslené. Do príbehu som však beletrizoval množstvo skutočných udalostí a zážitkov.

Myslíte si, že sa v tejto knihe niekto môže nájsť a chcieť Vám chcieť uškodiť?

V knihe mi nešlo o odkrývanie konkrétnych káuz alebo odhaľovanie jednotlivých zločinov. Mojim zámerom bolo vykresliť spoločenský kolorit posledných desaťročí na Slovensku a morálny rozvrat, aký tu prebieha. Postavy vstupujúce do deja aj samotný príbeh sú vymyslené. Ak sa v knihe napriek tomu niekto nájde, nedá sa nič robiť. Uvidíme, čo príde. Každopádne je to asi prvý slovenský román, ktorý sa z mafiánov nevysmieva, ale píše o nich vážne, pričom sa snaží zachytiť aj ich uhol pohľadu. Samozrejme, nejde tu o žiadnu glorifikáciu podsvetia. Chcel som sa vyhnúť klamnému stereotypu, podľa ktorého sú to vždy primitívni a hlúpi ľudia. Nie je to také jednoduché a takýto plochý pohľad nám zabraňuje tomuto problému porozumieť, nehovoriac o jeho efektívnom riešení. Príbehom ukazujem, ako môžu na túto „temnú stranu” prejsť aj veľmi inteligentní, čestní a nádejní ľudia. V spoločnosti bez hodnôt, ozajstných morálnych autorít, bez elementárnej úcty a slušnosti v najvyšších politických sférach i v každodennom živote, v našej spoločnosti, to bude čoraz ľahšie i častejšie.

Bol to Váš ojedinelý pokus, alebo sa môžeme tešiť aj na ďalšie romány?

Baví ma experimentovanie s rôznymi textovými formami. Písal som poviedky, publicistiku, experimentálne knihy, non-fiction, texty na výstavy a expozície… Teraz som si vyskúšal román. Či si zopakujem takýto výlet do sveta dlhšej beletrie v tejto chvíli ešte neviem povedať.

Čo Vám písanie ako také dáva?

Je to vynikajúci nástroj na utriedenie si vlastných myšlienok i postojov. Taktiež zvykne dobre poslúžiť ako pomôcka na lepšie vyrovnanie sa s rôznymi vnútornými záležitosťami. Samotná radosť z kreativity tiež nie je na zahodenie.

A z druhej strany. Čo chcete písaním dať Vy čitateľovi?

Hlavne žiadne morálne odkazy, návody, ani poučovanie! (smiech) Chcem ponúknuť zaujímavý a pútavý príbeh, ktorý má vlastnú dynamiku, napätie i prekvapivé zvraty. Taký, ktorý sa nedá predvídať, prekračuje žánrové i konvenčné hranice, takže čitateľ nevie, čo ho čaká na ďalšej stránke. V optimálnom prípade by to nemal byť príbeh o banalitách, alebo sedemstopäťdesiaty šiesty román o „láske, vzťahoch, sexe a priateľstve”. Taktiež by nemal byť patetický. Ak sa cez takýto príbeh podarí – zdôrazňujem, že nenásilne – vyjadriť aj hlbší odkaz, je to ešte lepšie. Či sa to v knihe V tieni mafie podarilo, musia posúdiť samotní čitatelia. Mojim zámerom bolo pomedzi riadky príbehu podať správu o tom, čím naša krajina za posledných dvadsať rokov žila, s čím sa Slováci stretali a čomu musia ešte aj dnes čeliť.

Ako vnímate náš trh s knihami? Je pre Slovenských autorov ťažké presadiť sa na ňom?

Domnievam sa, že to nikdy nebolo ľahšie. Môj úspech je toho dôkazom. (smiech) Napísať knihu je dnes, s počítačmi a inteligentnými textovými editormi, ľahšie než kedykoľvek predtým. Ľudia hovoria, že sú fatálne zaneprázdnení, no historicky ešte nikdy nemali toľko voľného času ako v súčasnosti. Vydavateľstiev je dosť, prípadne si človek môže vydať knihu aj sám. S dnešnými technológiami to už ide celkom dobre. Taktiež individuálnym predajom cez internet sa dnes dá zabezpečiť viac čitateľov, než pred sto rokmi vydaním v najväčších vydavateľstvách. Takže s tunajším trhom by som problém nevidel. Prirodzene, keby bol väčší, nenahneval by som sa. Ale treba byť realista a brať veci také, aké sú. Ja som s našimi podmienkami na publikovanie nadmieru spokojný. Na Slovensku mi vyšli tri knihy, v Čechách štyri, v Amerike jedna a tri antológie s mojimi textami. Pokiaľ to môžem porovnať, na Západe sú oveľa tvrdšie podmienky, trhovejšie pravidlá a prísnejšie posudzovanie toho, čo sa vydá a čo nie.

Prezraďte, ktorá kniha z tých, čo ste čítali je pre Vás tou naj a prečo?

Nedá sa vybrať jedna, mám veľa obľúbených kníh. V puberte ma zaujal Krstný otec od Maria Puza. Niektoré pasáže V tieni mafie sú mojou poctou tomuto dielu. Obdivujem knihy Breta Eastona Ellisa, napríklad Americké psycho – to je z hľadiska literárneho prekračovania hraníc úplná špička. Mám aj veľa obľúbených slovenských autorov – napríklad Pišťanka alebo Dána. Zo starších slovenských diel na mňa najviac zapôsobila Mináčova Generácia. Najmä prvé dva romány tejto trilógie, ešte autentické – nepreniknuté komunistickou ideológiou, ma doslova fascinovali po obsahovej aj formálnej stránke.

Myslíte, že knihy v dnešnej podobe ako ich poznáme, prežijú?

Určite áno, ale možno len ako rarity alebo exkluzívne papierové vydania.

Je niekto, v súvislosti s Vaším písaním, komu by ste chcel poďakovať?

Písanie je u mňa výsledkom podpory, pomoci a inšpirácie od desiatok, možno stoviek ľudí. Nedá sa uviesť všetkých a veľmi ťažko sa vyberajú tí najdôležitejší. Ale konkrétne ohľadom písania – už osem rokov ma do aktivity v tomto smere povzbudzuje spisovateľ Peter Macsovszky. Videl v mojich textoch niečo zaujímavé už v čase, keď ich ešte nikto nepoznal. Povzbudzoval ma aj v čase, keď ma iní od písania skôr odrádzali. Za to mu ďakujem.

Za rozhovor pánovi Karikovi ďakuje a veľa úspechov do budúcnosti želá Milan Bahleda.

14. február je všeobecne známy ako deň svätého Valentína a teda sviatok zamilovaných.  Žiaľ práve v tento deň priniesla BBC smutnú informáciu o skone Dicka Francisa – bývalého džokeja a spisovateľa. Jeho smrť potvrdil syn Felix, ktorý mu v posledných rokoch pomáhal pri písaní.

Dick Francis

Richard Stanley Francis sa narodil 31.10.1920 v Lawrenny v južnom Walese. Počas druhej svetovej vojny bol súčasťou anglického letectva, najprv v jeho pozemných silách a neskôr sa stal pilotom.

Po vojne v roku 1946 odišiel z armády a stal sa džokejom. Ukázalo sa,  že  pre toto povolanie bol priam stvorený. Vďaka svojmu talentu sa čoskoro stal hviezdou a v rokoch 1953 až 1957 jazdil pre kráľovnú matku. Počas 12 rokov aktívneho jazdenia vyhral viac ako 350 dostihov. Po ťažkom zranení v roku 1957 sa rozhodol jazdecký bičík zavesiť na klinec.

S dostihmi ako takými sa ale nerozlúčil a až do roku 1973 bol dostihovým korešpondentom pre London Sunday Express.

Ako spisovateľ zostal samozrejme taktiež verný dostihovému prostrediu, z ktorého písal skvelé detektívky. Ak nerátame jeho autobiografiu – Šport kráľovien (The Sports of Queen) z roku 1957, svoj prvý román Betónový tip (Dead Cert) vydal v roku 1962. Odvtedy pokračoval tempom zhruba jeden román ročne. Vysledné číslo jeho kníh je 44. K nemu už žiaľ žiadnu nepridá. Dick Francis svoje posledné roky života strávil na Kajmanských ostrovoch v Karibiku.

Autor: Milan Bahleda

Snáď len človek absolútne ignorujúci všetky média doposiaľ nezachytil, že Dan Brown vydal nový román. Začalo to na jeseň minulého roka, keď jeho nová kniha The Lost Symbol vyšla v USA. Anglická verzia tejto knihy zažila nebývalý úspech aj u nás na Slovensku, kde sa jej predalo niekoľko tisíc výtlačkov. Napriek tomu, že slovenská verzia vychádza len dnes (to znamená 10.2.2010), vďaka predpredaju je už niekoľko týždňov na vrchole rebríčka predávanosti na našom trhu. Určite si nielen ja pokladám otázku, čím sú Brownove knihy zo žánru, v ktorom sa toho píše a vydáva naozaj požehnane, také výnimočné?

Dan Brown

Pozrime sa najprv v rýchlosti na samotného spisovateľa.  Dan Brown sa narodil v Exeteri  v  New Hampshire (22.6.1964), ako najstarší z troch detí v rodine profesora matematiky a profesionálnej hudobníčky. Ako malý vraj strávil veľa času nad angrammi, pri krížovkách a skladaním puzzle. Zvyčajne nenašiel svoje darčeky priamo pod vianočným stromčekom, ale musel ich nájsť podľa zakódovanej mapky a rôznych odkazov, vytvorených jeho otcom. Neskôr sa však rozhodol, že bude hudobníkom, resp. skladateľom.  Vydal detskú kazetu, z ktorej sa predalo niekoľko sto kusov. Založil dokonca vlastnú nahrávaciu spoločnosť s názvom Dalliance a nahral CD s názvom Perspective, z ktorého sa takisto predalo niekoľko sto kusov.

Písať sa rozhodol potom, ako na dovolenke v Tahity prečítal dielo The Doomsday Conspiracy od Sidneyho Sheldona, ktoré ho inšpirovalo. V roku 1998 vyšlo jeho prvé dielo Digitálna pevnosť (The Digital Fortress), ktoré dosiahlo celkom slušný úspech. V roku 2000 nasledovali Anjeli a démoni (Angels & Demons), kde sa prvýkrát stretávame s postavou lúštiteľa historických symbolov – Robertom Langdonom. O rok na to nasledoval Bod klamu (Deception Point) a svetovú popularitu si získal v roku 2003 knihou Da Vinciho kód (The Da Vinci Code). Celosvetovo sa z tohto titulu predalo cez 81 miliónov kusov.

Najčastejšie používane slová v knihe The Lost Symbol

Dan Brown jednoducho stavil na veľmi atraktívnu tému. Veď ľudí vždy zaujímalo to záhadné, mystické a hlavne kontroverzné . Hlavný hrdina je navyše prototyp sympatického, akčného “vedátora”, pre ktorého nie je nič nerozlúštiteľné. Sprevádzať ho samozrejme vždy musí inteligentná a pekná žena(Každej knihe iná…). Potom už len treba niečo vymyslené (domyslené) podať tak vierohodne, aby to čitateľ vnímal ako fakt. A to že Vaše dielo Vatikán odsúdi, respektíve pridá na svoj legendárny index,  je tiež reklamou na nezaplatenie. Samozrejme nič z toho by asi nedonútilo milióny ľudí na celom svete, aby si tú knihu kúpili. Dan Brown píše celkom pútavo a jeho knihy majú dobrý a rýchly spád (Zväčša sa celý dej odohráva v priebehu niekoľkých hodín alebo dní) a to je zjavne všetko, čo chce bežný čitateľ od knihy, pri ktorej si oddychuje . Dokázal tak,  že človek nemusí byť spisovateľ prvej triedy na to, aby bol úspešný. (Však sa toto sa nepodarilo len jemu. Pozdravujem všetky fanúšičky upírov. ) Po obrovskom úspechu knihy  Da Vinciho kód, sa prirodzene začali o toto dielo zaujímať aj filmári. A tak sa Robert Langdom dostáva v roku 2006 aj na Filmové plátno (The Da Vinci Code 2006). Úspech knihy a Tom Hanks v hlavnej úlohe ho samozrejme odsúdili na to, aby sa stal trhákom a to aj napriek tomu, že tento film sám o sebe za veľa nestál. Peniaze však zarobil a tak sme sa v minulom roku dočkali a sfilmovanej podoby Anjelov a démonov (Angels & Demons 2009).

Meno Brown sa stalo pojmom a tak nečudo, že sa rozhodol nezaháľať (Však 45 rokov by mohol niekto považovať za najplodnejší vek a navyše sú tu zmluvy na ďalšie knihy). Výsledkom je Stratený symbol v poradí tretia kniha, z Robertom Langdonom v hlavnej úlohe. Sláva predchádzajúcich kníh ju automaticky posúva medzi najpredávanejšie a najúspešnejšie tituly. Zo všetkých strán sa na nás valia reklamy a nadšení, čítania-chtivý fanúšikovia. Kníhkupci sa usmievajú a všetkých presviedčajú o tom aká je táto kniha úžasná (Však prečo by to nerobili, keď im to zarobí peniaze.). Dan Brown je pojem a môže kľudne  napísať knihu trebárs o kukuričných poliach vo Francúzsku bez obáv o jej predajnosť.

Aby som teda zhrnul, Stratený symbol je najočakávanejšia kniha roka a čo sa týka predajnosti, očakávania aj zrejme naplní. Čo sa však týka kvality o tom možno pochybovať. Ako som však už napísal, pri tomto žánri chcú ľudia hlavne oddychovať a postačí im trocha napätia, tajomna a kontroverznosti. Ak budete niekomu chcieť kúpiť darček – Stratený symbol je ideálna voľba, pretože Stratený symbol teraz fičí…

Autor: Milan Bahleda

Momentálne médiami najviac prezentovanou knihou je rozhodne prvá časť novej trilógie Paula Hoffmana -- Ľavá ruka Boha.

Na túto knihu s celkom pekným obalom som bol zvedavý asi od novembra minulého roka, keď som o nej prvýkrát počul. Paul Hoffman nie je medzi spisovateľmi žiadny nováčik. Na svojom prvom románe -- Múdrosť krokodílov (The Wisdom of Crocodiles), ktorý bol aj sfilmovaný s Jude Lawom v hlavnej úlohe, pracoval až trinásť rokov.

Vo svojom najnovšom počine sleduje osud chlapca Thomasa Calea, chovanca fanatických uctievačov obeseného spasiteľa, takzvaných spasiteľov. Caleov život nie je vôbec jednoduchý. Útulok spasiteľov na Shotoverskom zráze nie je obyčajným útulkom pre siroty, ale spasitelia tu vychovávajú budúcich bojovníkov, ktorích zaradia do svojej armády aby násilím šírili ich vieru. Výcvik je plný fyzickej driny, psychologického vymývania mozgov a samozrejme krutých trestov za akýkoľvek triviálny prečin. Kto by sa chcel náhodou vzpierať, skončí na Ginkiho poli, pohrebisku veľkom kam len oko dovidí. Cale však nie je obyčajný chovanec. To, že sa v tomto 14-ročnom chlapcovi skrýva niečo, viac je pozornému čitateľovi jasné od prvej chvíle, ako ho spozná. Čím je však výnimočný, Hoffman prezrádza (v súlade s chlapcovou povahou) len veľmi pomaly a postupne. Chlapcova výnimočnosť a jeho cena v očiach spasiteľa a hlavného stratéga Bosca, ho neochraňujú pred potupnými trestami a nemá rozhodne žiadne výhody, skôr naopak. To že plánuje z útulku útek je preto viac než pochopiteľné. Lenže utiecť nie je vôbec také jednoduché, spasitelia sú nesmierne pomstychtivý a preto každého utečenca prenasledujú a chytia. O tom, čo sa s ním stane potom, je asi zbytočné hovoriť. Naplánovať útek môže preto trvať roky. Cale ho už roky plánuje a určite to ešte chvíľu trvať bude. Dovtedy jednoducho musí krutosť v útulku znášať rovnako, ako aj ostatní chovanci. Až pokiaľ v nesprávnom čase neotvorí nesprávne dvere…

To do akého sveta Hoffman svoj najnovší román zasadil sa z prvej časti trilógie nedozvieme. Mne osobne to asi najviac pripomínalo náš svet po nejakej apokalyptickej udalosti. Takisto to nie je žiadna čistokrvná fantasy. Mágiu tam nenájdeme a ak áno, tak len v nejasných zmienkach . Je to však veľmi zaujímavé a pútavé čítanie, ktoré ma chytilo od prvej strany až po poslednú. Autor nie je až taký geniálny rozprávač ako ho charakterizujú niektoré média, určite je však lepší priemer a občas má naozaj veľmi svetlé chvíľky. Nesnaží sa nič zjemniť, preto niektoré situácie asi nebudú pre slabšie nátury.

Do svojho diela vložil množstvo citátov z iných, svojich obľúbených kníh. Preto sa niektoré veci zdajú čitateľovi známe, spravil to však tak šikovne, že ho rozhodne nemožno obviniť z nejakého vykrádania. Príbeh pekne graduje až do konca, čo ma vedie k domnienke, že prvá časť je naozaj len akýmsi úvodom, predstavením hlavných postáv a rozostavením figúrok na šachovnici. Ak je to naozaj tak, potom skutočný literárny zážitok a napínavý príbeh, nás čaká v ďalších dvoch pokračovaniach.

Aby som to ukončil. Ľavá ruka Boha, patrí medzi to najlepšie čo som v poslednom čase čítal. Dávam jej 7 bodov z 10 a už teraz sa veľmi teším na jej pokračovanie.

Pripájam knižný trailer k tejto horúcej novinke:

httpv://www.youtube.com/watch?v=eYnkg12tcCs

Knihu Ľavá ruka Boha, spolu s množstvom iných kníh, si môžete zakúpiť v internetovom kníhkupectve Sirion.

Autor: Milan Bahleda