Archive for August, 2010

Možno ste ani netušili, že jeden z najúspešnejších súčasných slovenských autorov, Michal Hvorecký, má len 33 rokov, žije v Bratislave, píše od pätnástich rokov a získal viacero literárnych ocenení a autorských štipendií a dobre ho poznajú už aj v Nemecku, Česku, Talianku a Poľsku, kde vyšli preklady jeho kníh. Pred dvanástimi rokmi debutoval zbierkou poviedok Silný pocit čistoty, neskôr nasledovala zbierka Lovci & zberači, romány Posledný hit, Plyš, Eskorta, fejtóny Pastiersky list no a naposledy to bol román Dunaj v Amerike.

• Hovorí sa, že tým čím sme v dospelosti do veľkej miery ovplyvňuje detstvo. Aké detstvo si mal Ty a v čom Ťa zásadne ovplyvnilo?

V našej rodine bolo písanie podstatnou činnosťou, môj otec aj starý otec písali knižky – nie však literatúru, ale odborné knihy, najmä učebnice. Starý otec bol profesor ekonómie a môj otec je profesor informatiky. Moje detstvo bolo spojené s pohľadom na chrbát otca, ktorý ťukal do písacieho stroja. Mal som trinásť rokov, keď prišla Nežná revolúcia. Z detstva si pamätám prekvapivo veľa detailov a určite z nich ešte budem čerpať. Dnes som rád, že som zažil oba režimy, tá skúsenosť ma mnohému naučila a myslím si, že aj preto som si za svoje povolanie zvolil písanie. Nemá zmysel spätne rojčiť, čo by bolo keby, ale zamerať sa na to, čo môže urobiť teraz každý z nás pre to, aby sa na Slovensku žilo lepšie.

• Akú úlohu majú v Tvojom živote knihy, a ktorá je Tvoja najobľúbenejšia?

Čítam veľa. Je to moja vášeň aj závislosť. Obľúbených autorov je toľko, že by sa sem  nezmestili. Bez svojej knižnice, ktorá tvorí najdôležitejšiu časť môjho majetku a zahŕňa tituly troch generácií našej rodiny, si neviem predstaviť svoj život. Knihy zbieram po celom svete, často ich nakúpim toľko, že sa mi nezmestia do batožiny a musím ich sám sebe poslať poštou. Za každou knihou v mojej knižnici sa skrýva príbeh. Pravidelne čítam knihy Georga Orwella, Williama Gibsona, Sylviu Plathovú, Dominika Tatarku, Thomasa Pynchona, Stanislawa Lema aj Egona Bondyho.

• Kedy si už definitívne vedel, že písanie Ťa bude živiť?

Dúfam, že raz nastane deň, keď ma bude živiť iba literárne písanie. Zatiaľ zostáva v nedohľadne Raz v noci, keď som mal pätnásť rokov, som začal písať do zošita svoj prvý román, ktorý dnes už po sebe ledva dokážem prečítať. Odvtedy som písať neprestal, to viem, ale odtiaľ je k živobytiu ešte ďaleko.

• Od vydania Tvojej prvej knihy Silný pocit čistoty prešlo dvanásť rokov. Vnímaš vo svojom písaní posun?

Samozrejme, zmenil som sa ako človek aj ako autor. Práve v zmene je kľúč vývoja. Nechcem stagnovať, ale radšej riskovať.

• Venuješ sa výlučne písaniu alebo Ťa živí aj niečo iné?

Vždy ma živilo niečo iné. Na univerzitu som šiel oveľa neskôr ako moji rovesníci a vyštudoval som estetiku na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Mojich rodičov tento prístup, prirodzene, štval, ale mne to umožnilo získať medzičasom celkom iné skúsenosti a dodnes nechápem, prečo je u nás zvykom ísť v osemnástke na vysokú a v 23 do pracovného procesu. Vystriedal som množstvo rôznych zamestnaní od lepiča plagátov pre rockový klub, cez reklamného textára až po manažéra turistických lodí na Dunaji.

• Tvoje knihy vyšli v Nemecku, Taliansku, Poľsku a v Českej republike, za svoje diela si získal niekoľko ocenení a autorských štipendií. Dá sa povedať, že si úspešným spisovateľom, vnímaš sa tak aj ty sám?

Podľa toho, ako sa ten úspech chápe. Mám dosť veľa čitateľov, čo je veľký dar a pocta. Ale finančne úspešný bohvieako nie som, pretože každý mesiac musím uvažovať nad tým, z čoho zaplatím nájomné.

• Pravidelne cestuješ do Nemecka, kde sa konajú čítačky Tvojich kníh a literárne diskusie. Prečo práve Nemecko a v čom sú Nemci iní ako Slováci.

V Nemecku mám vynikajúceho vydavateľa. Vyšli mi tam dve knižky a absolvoval som aj desiatky čítačiek. Na druhej strane, odvtedy ma doma ešte viac ľudí nenávidí, pretože úspech sa na Slovensku neodpúšťa:-) Myslím si, že zahraničných vydavateľov už nezaujíma česká a slovenská literatúra len tak sama o sebe, ale určite ich zaujímajú konkrétne knihy, príbehy, ktoré by mohli osloviť a prilákať aj čitateľov v cudzine. Slovensko už nie je exotika, ale máme tu osobitý hlas a ten si môže nájsť publikum. Česká literatúra to má vo svete ľahšie, pretože viacerí ich autori ako Hrabal, Kundera či Havel sú svetoznámi a to sa nijakému slovenskému dosiaľ nepodarilo. Mňa aj kvalitné nemecké denníky pravidelne označujú za slovinského alebo českého autora. V Nemecku má literatúra mimoriadne postavenie a autori v spoločnosti pomerne silnú pozíciu, neporovnateľnú so Slovenskom.

• Umelcov som si vždy predstavovala ako extravagantných, hlučných a tak trocha mimo reality. Ako je to s Tebou? Máš rád spoločnosť alebo si skôr samotár.

Mne sa veľmi nepozdáva, ako sa spisovatelia často zobrazujú vo filmoch alebo v televízii – ako samovražední asociáli a zúfalci, ktorí nevedia normálne prežiť ani jeden deň. Aj na Slovensku je vžitý obraz spisovateľa-príživníka s mastnými vlasmi, dlhou bradou, v špinavom kabáte a s fľašou borovičky v ruke. Poznám veľa spisovateľov z rôznych krajín a hoci sa medzi nimi nájdu čudáci, určite ich v priemere nie je viac ako v iných brandžiach. No pravdou je, že spisovateľstvo je v istom zmysle extrémne povolanie – takmer každý autor si musí zvyknúť na veľa samoty. Som samotársky človek, ktorý sa často pohybuje v spoločnosti ľudí.

• Dej knihy Dunaj v Amerike sa odohráva na lodi, ide o zmes cestopisu, thrilleru a príbehu o láske. V ktorej časti sa najviac zrkadlíš Ty?

Určite v Martinovi Royovi. No myslím, že v každom hrdinovi, ktorého som vytvoril v próze, je kus zo mňa. Roy pracuje na dunajských lodiach a je to pôvodne literárny prekladateľ. Zo zúfalstva, ktoré u nás v knižnej brandži vládne, sa rozhodne pracovať v turizme. Silná literárna postava, autentický hrdina do istej miery začne v texte žiť vlastným životom. Vytvorí si svoju reč, svoje gestá, spôsob prejavu a správanie. Autor nie vždy vie, ako to s postavou dopadne a čo sa stane v deji. Tento hrdina sa mi menil pod rukami počas dvoch rokov, ktoré som na knižke strávil. Poznám ho medzičasom veľmi dobre, lepšie ako niektorých reálnych ľudí vo svojom okolí.

• Čo rád robíš ak práve neťukáš do klávesnice?

Žijem na bratislavskom sídlisku pri vinohradoch, kam si chodievam zabehať. Rád chodím aj do kina a do divadla. No mojou najväčšou vášňou popri literatúre je hudba. Chodievam do klubov na koncerty aj dídžejov, alebo aj na operu a do filharmónie.

• Život sa veľmi plánovať nedá, nečakané udalosti nám vedia niekedy poriadne zavariť.  Si typ človeka, ktorý plánuje alebo necháva vecí plynúť?

Dosť veľa vecí plánujem, pretože mám povinnosti, ktoré súvisia s mojím povolaním a tie si plním: sú to najmä podujatia a rôzne termíny. Ale môj život ma skoro každý deň prekvapuje. Nikdy som nepredpokladal, že sa vyvinie takýmto smerom.

• Tvoje obdivovateľky by určite rady vedeli, ako je to so ženami v Tvojom živote. Máš vážnu známosť?

Svoje prípadné obdivovateľky srdečne pozdravujem!:-)

Michalovi Hvoreckému za rozhovor ďakuje Eva Mamrillová.