Jozef Karika je autorom nového slovenského bestselleru – V tieni mafie. Veľmi nás potešilo, že sa ochotne rozhodol odpovedať nám na pár otázok o písaní a o knihách.

Brány meonu, Magie peněz, Slovanská mágie, to sú niektoré z vašich predchádzajúcich, vydaných publikácii. Mágia a ezoterika, prezraďte nám ako ste sa od týchto oblastí dostali k písaniu knihy, ktorá patrí medzi beletriu?

Nikdy som sa nepovažoval za spisovateľa ezoterickej literatúry. K ezoterike ako takej mám dosť negatívny postoj. Na také veci neverím a osobne sa dištancujem aj od všetkých duchovných prúdov, ktoré som skúmal vo svojich knihách. Počas štúdia filozofie som sa zaoberal religionistikou, čoho výsledkom boli moje knihy o problematike mágie. Aj pri nej som však veľmi skeptický. V niektorých knihách som sa zaoberal možnosťami využitia psychologických techník z tejto oblasti, prípadne jej estetickou časťou. Zároveň som sa však snažil ukázať, že prevažná väčšina týchto náuk je založená na blude, ktorý môže byť nebezpečný a deštruktívny. Spoločným menovateľom mojich kníh je spoločnosť a záujem o ňu. Či už je to mapovanie nebezpečných duchovných prúdov alebo korupcie a rozvratu spoločenskej morálky.

Máte nejaké osobné skúsenosti s mafiou? A prečo práve mafia?

Dovolím si tvrdiť, že osobnú skúsenosť s mafiou, aj keď možno nepriamu, má každý, kto žil posledných dvadsať rokov na Slovensku. Fenomén mafie, korupcie a podsvetia natoľko zrástol s našou každodennosťou, že si jeho prítomnosť už ani poriadne neuvedomujeme. Osobne sa považujem za slušného človeka. Od skončenia školy poctivo pracujem – najprv ako historik v múzeu, potom v televízii a v samospráve. Nestretávam sa so žiadnymi kriminálnikmi, nikdy som sa špeciálne nezaujímal o mafiu. Napriek tomu viem o nej toľko, že o tom dokážem napísať knihu. Ako je to možné? Ako je možné, že tisícky čitateľov tejto knihy, verím, že tiež prevažne slušných ľudí, presne vedia, o čom to je? Patológiu pomerov, v akých žijeme, si už ani neuvedomujeme, no ona tu napriek tomu je. Kniha V tieni mafie je beletristickým spracovaním tohto chorého stavu, ktorý sa osobne dotýka nás všetkých.

Z čoho ste čerpali pri písaní tejto knihy?

Z toho, čo za posledných dvadsať rokov zažilo veľa mojich rovesníkov, známych i ja sám. Z toho, čo za tieto roky prežili tisícky Slovákov. Z našich skutočných životov. V tomto zmysle ide o veľmi autentickú a realistickú knihu. Postavy aj konkrétna zápletka sú vymyslené. Do príbehu som však beletrizoval množstvo skutočných udalostí a zážitkov.

Myslíte si, že sa v tejto knihe niekto môže nájsť a chcieť Vám chcieť uškodiť?

V knihe mi nešlo o odkrývanie konkrétnych káuz alebo odhaľovanie jednotlivých zločinov. Mojim zámerom bolo vykresliť spoločenský kolorit posledných desaťročí na Slovensku a morálny rozvrat, aký tu prebieha. Postavy vstupujúce do deja aj samotný príbeh sú vymyslené. Ak sa v knihe napriek tomu niekto nájde, nedá sa nič robiť. Uvidíme, čo príde. Každopádne je to asi prvý slovenský román, ktorý sa z mafiánov nevysmieva, ale píše o nich vážne, pričom sa snaží zachytiť aj ich uhol pohľadu. Samozrejme, nejde tu o žiadnu glorifikáciu podsvetia. Chcel som sa vyhnúť klamnému stereotypu, podľa ktorého sú to vždy primitívni a hlúpi ľudia. Nie je to také jednoduché a takýto plochý pohľad nám zabraňuje tomuto problému porozumieť, nehovoriac o jeho efektívnom riešení. Príbehom ukazujem, ako môžu na túto „temnú stranu” prejsť aj veľmi inteligentní, čestní a nádejní ľudia. V spoločnosti bez hodnôt, ozajstných morálnych autorít, bez elementárnej úcty a slušnosti v najvyšších politických sférach i v každodennom živote, v našej spoločnosti, to bude čoraz ľahšie i častejšie.

Bol to Váš ojedinelý pokus, alebo sa môžeme tešiť aj na ďalšie romány?

Baví ma experimentovanie s rôznymi textovými formami. Písal som poviedky, publicistiku, experimentálne knihy, non-fiction, texty na výstavy a expozície… Teraz som si vyskúšal román. Či si zopakujem takýto výlet do sveta dlhšej beletrie v tejto chvíli ešte neviem povedať.

Čo Vám písanie ako také dáva?

Je to vynikajúci nástroj na utriedenie si vlastných myšlienok i postojov. Taktiež zvykne dobre poslúžiť ako pomôcka na lepšie vyrovnanie sa s rôznymi vnútornými záležitosťami. Samotná radosť z kreativity tiež nie je na zahodenie.

A z druhej strany. Čo chcete písaním dať Vy čitateľovi?

Hlavne žiadne morálne odkazy, návody, ani poučovanie! (smiech) Chcem ponúknuť zaujímavý a pútavý príbeh, ktorý má vlastnú dynamiku, napätie i prekvapivé zvraty. Taký, ktorý sa nedá predvídať, prekračuje žánrové i konvenčné hranice, takže čitateľ nevie, čo ho čaká na ďalšej stránke. V optimálnom prípade by to nemal byť príbeh o banalitách, alebo sedemstopäťdesiaty šiesty román o „láske, vzťahoch, sexe a priateľstve”. Taktiež by nemal byť patetický. Ak sa cez takýto príbeh podarí – zdôrazňujem, že nenásilne – vyjadriť aj hlbší odkaz, je to ešte lepšie. Či sa to v knihe V tieni mafie podarilo, musia posúdiť samotní čitatelia. Mojim zámerom bolo pomedzi riadky príbehu podať správu o tom, čím naša krajina za posledných dvadsať rokov žila, s čím sa Slováci stretali a čomu musia ešte aj dnes čeliť.

Ako vnímate náš trh s knihami? Je pre Slovenských autorov ťažké presadiť sa na ňom?

Domnievam sa, že to nikdy nebolo ľahšie. Môj úspech je toho dôkazom. (smiech) Napísať knihu je dnes, s počítačmi a inteligentnými textovými editormi, ľahšie než kedykoľvek predtým. Ľudia hovoria, že sú fatálne zaneprázdnení, no historicky ešte nikdy nemali toľko voľného času ako v súčasnosti. Vydavateľstiev je dosť, prípadne si človek môže vydať knihu aj sám. S dnešnými technológiami to už ide celkom dobre. Taktiež individuálnym predajom cez internet sa dnes dá zabezpečiť viac čitateľov, než pred sto rokmi vydaním v najväčších vydavateľstvách. Takže s tunajším trhom by som problém nevidel. Prirodzene, keby bol väčší, nenahneval by som sa. Ale treba byť realista a brať veci také, aké sú. Ja som s našimi podmienkami na publikovanie nadmieru spokojný. Na Slovensku mi vyšli tri knihy, v Čechách štyri, v Amerike jedna a tri antológie s mojimi textami. Pokiaľ to môžem porovnať, na Západe sú oveľa tvrdšie podmienky, trhovejšie pravidlá a prísnejšie posudzovanie toho, čo sa vydá a čo nie.

Prezraďte, ktorá kniha z tých, čo ste čítali je pre Vás tou naj a prečo?

Nedá sa vybrať jedna, mám veľa obľúbených kníh. V puberte ma zaujal Krstný otec od Maria Puza. Niektoré pasáže V tieni mafie sú mojou poctou tomuto dielu. Obdivujem knihy Breta Eastona Ellisa, napríklad Americké psycho – to je z hľadiska literárneho prekračovania hraníc úplná špička. Mám aj veľa obľúbených slovenských autorov – napríklad Pišťanka alebo Dána. Zo starších slovenských diel na mňa najviac zapôsobila Mináčova Generácia. Najmä prvé dva romány tejto trilógie, ešte autentické – nepreniknuté komunistickou ideológiou, ma doslova fascinovali po obsahovej aj formálnej stránke.

Myslíte, že knihy v dnešnej podobe ako ich poznáme, prežijú?

Určite áno, ale možno len ako rarity alebo exkluzívne papierové vydania.

Je niekto, v súvislosti s Vaším písaním, komu by ste chcel poďakovať?

Písanie je u mňa výsledkom podpory, pomoci a inšpirácie od desiatok, možno stoviek ľudí. Nedá sa uviesť všetkých a veľmi ťažko sa vyberajú tí najdôležitejší. Ale konkrétne ohľadom písania – už osem rokov ma do aktivity v tomto smere povzbudzuje spisovateľ Peter Macsovszky. Videl v mojich textoch niečo zaujímavé už v čase, keď ich ešte nikto nepoznal. Povzbudzoval ma aj v čase, keď ma iní od písania skôr odrádzali. Za to mu ďakujem.

Za rozhovor pánovi Karikovi ďakuje a veľa úspechov do budúcnosti želá Milan Bahleda.

Snáď len človek absolútne ignorujúci všetky média doposiaľ nezachytil, že Dan Brown vydal nový román. Začalo to na jeseň minulého roka, keď jeho nová kniha The Lost Symbol vyšla v USA. Anglická verzia tejto knihy zažila nebývalý úspech aj u nás na Slovensku, kde sa jej predalo niekoľko tisíc výtlačkov. Napriek tomu, že slovenská verzia vychádza len dnes (to znamená 10.2.2010), vďaka predpredaju je už niekoľko týždňov na vrchole rebríčka predávanosti na našom trhu. Určite si nielen ja pokladám otázku, čím sú Brownove knihy zo žánru, v ktorom sa toho píše a vydáva naozaj požehnane, také výnimočné?

Dan Brown

Pozrime sa najprv v rýchlosti na samotného spisovateľa.  Dan Brown sa narodil v Exeteri  v  New Hampshire (22.6.1964), ako najstarší z troch detí v rodine profesora matematiky a profesionálnej hudobníčky. Ako malý vraj strávil veľa času nad angrammi, pri krížovkách a skladaním puzzle. Zvyčajne nenašiel svoje darčeky priamo pod vianočným stromčekom, ale musel ich nájsť podľa zakódovanej mapky a rôznych odkazov, vytvorených jeho otcom. Neskôr sa však rozhodol, že bude hudobníkom, resp. skladateľom.  Vydal detskú kazetu, z ktorej sa predalo niekoľko sto kusov. Založil dokonca vlastnú nahrávaciu spoločnosť s názvom Dalliance a nahral CD s názvom Perspective, z ktorého sa takisto predalo niekoľko sto kusov.

Písať sa rozhodol potom, ako na dovolenke v Tahity prečítal dielo The Doomsday Conspiracy od Sidneyho Sheldona, ktoré ho inšpirovalo. V roku 1998 vyšlo jeho prvé dielo Digitálna pevnosť (The Digital Fortress), ktoré dosiahlo celkom slušný úspech. V roku 2000 nasledovali Anjeli a démoni (Angels & Demons), kde sa prvýkrát stretávame s postavou lúštiteľa historických symbolov – Robertom Langdonom. O rok na to nasledoval Bod klamu (Deception Point) a svetovú popularitu si získal v roku 2003 knihou Da Vinciho kód (The Da Vinci Code). Celosvetovo sa z tohto titulu predalo cez 81 miliónov kusov.

Najčastejšie používane slová v knihe The Lost Symbol

Dan Brown jednoducho stavil na veľmi atraktívnu tému. Veď ľudí vždy zaujímalo to záhadné, mystické a hlavne kontroverzné . Hlavný hrdina je navyše prototyp sympatického, akčného “vedátora”, pre ktorého nie je nič nerozlúštiteľné. Sprevádzať ho samozrejme vždy musí inteligentná a pekná žena(Každej knihe iná…). Potom už len treba niečo vymyslené (domyslené) podať tak vierohodne, aby to čitateľ vnímal ako fakt. A to že Vaše dielo Vatikán odsúdi, respektíve pridá na svoj legendárny index,  je tiež reklamou na nezaplatenie. Samozrejme nič z toho by asi nedonútilo milióny ľudí na celom svete, aby si tú knihu kúpili. Dan Brown píše celkom pútavo a jeho knihy majú dobrý a rýchly spád (Zväčša sa celý dej odohráva v priebehu niekoľkých hodín alebo dní) a to je zjavne všetko, čo chce bežný čitateľ od knihy, pri ktorej si oddychuje . Dokázal tak,  že človek nemusí byť spisovateľ prvej triedy na to, aby bol úspešný. (Však sa toto sa nepodarilo len jemu. Pozdravujem všetky fanúšičky upírov. ) Po obrovskom úspechu knihy  Da Vinciho kód, sa prirodzene začali o toto dielo zaujímať aj filmári. A tak sa Robert Langdom dostáva v roku 2006 aj na Filmové plátno (The Da Vinci Code 2006). Úspech knihy a Tom Hanks v hlavnej úlohe ho samozrejme odsúdili na to, aby sa stal trhákom a to aj napriek tomu, že tento film sám o sebe za veľa nestál. Peniaze však zarobil a tak sme sa v minulom roku dočkali a sfilmovanej podoby Anjelov a démonov (Angels & Demons 2009).

Meno Brown sa stalo pojmom a tak nečudo, že sa rozhodol nezaháľať (Však 45 rokov by mohol niekto považovať za najplodnejší vek a navyše sú tu zmluvy na ďalšie knihy). Výsledkom je Stratený symbol v poradí tretia kniha, z Robertom Langdonom v hlavnej úlohe. Sláva predchádzajúcich kníh ju automaticky posúva medzi najpredávanejšie a najúspešnejšie tituly. Zo všetkých strán sa na nás valia reklamy a nadšení, čítania-chtivý fanúšikovia. Kníhkupci sa usmievajú a všetkých presviedčajú o tom aká je táto kniha úžasná (Však prečo by to nerobili, keď im to zarobí peniaze.). Dan Brown je pojem a môže kľudne  napísať knihu trebárs o kukuričných poliach vo Francúzsku bez obáv o jej predajnosť.

Aby som teda zhrnul, Stratený symbol je najočakávanejšia kniha roka a čo sa týka predajnosti, očakávania aj zrejme naplní. Čo sa však týka kvality o tom možno pochybovať. Ako som však už napísal, pri tomto žánri chcú ľudia hlavne oddychovať a postačí im trocha napätia, tajomna a kontroverznosti. Ak budete niekomu chcieť kúpiť darček – Stratený symbol je ideálna voľba, pretože Stratený symbol teraz fičí…

Autor: Milan Bahleda